Po týždňoch neistoty a jednej mojej návšteve Ukrajiny, počas ktorej mi ešte moji známi z Donbasu a Kyjeva hovorili, že Rusko na nich nezaútočí, že to nemá nijakú logiku, to Putin 24. februára 2022 predsa len urobil. Jeho vojská vtrhli do Ukrajiny a zmenili životy jej obyvateľov na peklo. Muži smerovali na front. Ženy s deťmi čo najďalej od bojov a ostreľovania. A ja ako reportérka týždenníka Plus7dní na Ukrajinu.

Najprv som sa zastavila na hranici v Ubli. Tony Frič zo Spišskej katolíckej charity tam už bol. Vyrazil tam okamžite, bolo mu jasné to, na čo úrady ešte nemysleli, totiž že tadiaľ príde na Slovensko veľa utečencov. Vďaka Tonymu a dobrovoľníkom, ktorých oslovil, ich za hranicou čakalo niečo na jedenie, horúci čaj a – espreso. Tony tam priviezol skutočný presso stroj! „Lebo nič tak nezlepší náladu ako takáto káva,“ usmial sa.

Pokračovala som ďalej cez Poľsko na hraničný prechod Korczowa – Krakowiec. Vedela som, že okrem nulovej šance sa v Ľvive ubytovať (písali mi o tom novinári, ktorí hranicu prešli predo mnou) nie je ani benzín. Preto som chcela do Ukrajiny vojsť s plnou nádržou a čo najbližšie k Ľvivu. Pred hranicou som zobrala do auta stopárku. Kým všetci z Ukrajiny utekali, Irina sa vybrala opačným smerom. Pracovala ako upratovačka v Poľsku. Išla domov po deväťročného syna. „Veľmi sa bojí ostreľovania,“ plakala. Žena na pasovej kontrole ju upozornila, že by mala byť v karenténe kvôli covidu. „Ale choďte a priveďte k nám do Poľska čo najviac ľudí,“ povedala jej. „Nemusia mať ani pasy.“

Za hranicou stopovali ďalší ľudia. Míša, ktorý zaviezol rodinu na hraničný prechod a vracal sa naspäť do Vinnice, lebo muži vo veku 18 až 60 rokov nesmeli Ukrajinu opustiť. A mladý pár z Ternopiľa s obrovskými kuframi. Chceli odísť spolu, dúfali, že sa to nejako podarí. No Ihora kvôli mobilizácii nepustili a Darina bez neho odísť nechcela. Pokračovali sme natlačení v malom aute, každý mal v hrdle guču neistoty, strachu a smútku.

Míša presvedčil svojich kamarátov, u ktorých mal prespať, aby som u nich mohla prenocovať tiež. Skúšal to niekoľkokrát, najprv nechceli v dome žiadneho cudzinca, báli sa, že by to mohol byť ruský špión a naviesť strelu rovno na nich. Nakoniec som dostala miesto na gauči a ráno pri odchode lístok s adresou a telefónnym číslom. Mám zavolať a prísť, ak budem ešte potrebovať posteľ alebo čokoľvek iné.

Na železničnej stanici v Ľvive sa ľudia snažili dostať do vlakov smerom do Poľska. Čakárne boli preplnené, vyčerpaní muži, ženy a deti sedeli na studenej zemi. Boli tam cudzinci, ktorých v Ukrajine zastihla vojna a chceli čím skôr odísť. Tí aspoň vedeli, kam idú. Vracali sa domov. Ostatní o svoj domov prišli a nevedeli, čo ich čaká. Niesli si so sebou to najnutnejšie, mnohí aj psy, mačky a ďalšie domáce zvieratká.

Pokračovala som smerom k hraničnému prechodu, ktorým som včera prišla. Prúd áut bol nekonečný. Vozidlá sa tlačili v niekoľkých radoch. Ľudia v mrazivom ráne venčili psíkov, občas to vyzeralo, že vedú medzi sebou normálne psíčkarské rozhovory – možno aj viedli a aspoň na chvíľočku zabudli na tú hrôzu, ktorá zmenila ich životy. Rodičia sa snažili zabaviť deti a udržať ich v teple. Niektorí spali. Iní si išli oči vyplakať. Na smrť unavená Kataryna z Charkiva nespala, odkedy dala doma zbohom mužovi, ktorý išiel na front. Ona naložila deti do auta a šoférovala až sem. „Už osem hodín sme sa nepohli ani o milimeter,“ povedala mi.

Stretla som partiu starších ľudí. Vstávaj, vojna začala, musíme odísť – takto skoro ráno 24. februára zobudil Ľudmilu jej sused. Spoločne sa vybrali na autobus do Poľska. Putin nás veľmi ľúbi. Tak veľmi, že nás nenechá odísť,“ povedala mi Ľudmila. Mala osemdesiat rokov. „Prežila som už veľa zlého, ale ani vo sne mi nenapadlo, že na staré kolená a v 21. storočí budem utekať pred vojnou.“

Stretla som troch mladých mužov s deťmi na pleciach. Odprevádzali manželky a deti na poľskú hranicu. Oni sa vrátia domov a narukujú do armády. Deti to ešte netušia. Vedia, že sa deje niečo nezvyčajné, niečo zlé. No sú ešte príliš malé na to, aby tomu rozumeli. Naplno to pochopia až keď ich otcovia na hranici zložia z pliec.

Okrem novinárskej práce sa obyvateľom a obrancom Ukrajiny snažíme aspoň trochu pomôcť. Pre manželky a deti mužov, ktorí padli pri obrane svojej krajiny alebo sú v ruskom zajatí, sme financovali niekoľko terapeutických táborov na Zakarpatí. V apríli prídu na týždňový pobyt na Slovensko. Má to obrovský význam – kým hučia sirény ako výstraha pred ruskými vzdušnými útokmi, detská hlávka si od vojny úplne neoddýchne. Ak nám chcete pomôcť s nákladmi na tábor na Slovensku pre 46 detí, môžete to urobiť tu cez zbierku na platforme DONIO:

https://www.donio.sk/sirotam-na-ukrajine

Ďalší deň, ďalšia hranica. Tá so Slovenskom v Malom Bereznom. Hovorím s Annou, ktorá bola doma, keď jej bytový dom v Kyjeve zasiahla ruská raketa. Zobrala malého synčeka a spolu s tetou utekali z krajiny. Čaká tu aj mama s dvomi dcérami. Telefonuje s rodičmi, ktorí nechceli odísť z dedinky pri Záporoží. Prosí ich, aby išli aspoň do jej domu v meste, má dobrú pivnicu s elektrinou. Zadržiava slzy. Zloží telefón a pozrie sa na dcéry s otázkou, čo robia. „Teraz trochu plačeme, mami,“ odpovedajú dievčatá.

Tesne pred hraničnou závorou sa muž lúči s manželkou a ich bábätkom. Žena plače. Pohraničníci jej pomáhajú s kočíkom a batožinou. Jej manžel odchádza z hranice rovno na front. Ešte zdvihne dva prsty vo víťaznom véčku.