Ak prestane bojovať Rusko, bude koniec vojny!
Ak prestane bojovať Ukrajina, bude koniec Ukrajiny!
Putin, toto je za môjho otca!

Kamarát Gejza Legeň nás pozval do svojho woodcraft centra v Košických mestských lesoch. Na úvod nás pohostil výbornou polievkou a dobrotami na grilovanie. Potom nasledoval hlavný „zálesácky“ program : streľba z luku, hod nožom a tomahavkom.

Opekečka v lese (zdroj: Marcel Rebro)

Na lukostreleckom stanovišti všetkých prekvapuje Tetyana. Nielenže strieľa ako Robin Hood, ale ukazuje sa aj ako skvelá inštruktorka. Tetyana je z Luhanskej oblasti. V roku 2014 opustili s manželom a ročným synčekom domov. Manžel narukoval ako dobrovoľník. Zahynul o pár týždňov pri bojoch o Luhanské letisko. Tetyana poslala syna k starému otcovi a sama zostala na fronte ako dobrovoľníčka. Po čase sa zoznámila s „Markízom“. Zamilovali sa do seba a onedlho sa vzali. Markíz je tiež vojak – prieskumník z pluku Azov.

Tetyana ako inštruktorka ľukostreľby (zdroj: Marcel Rebro)

Keď bolo jasné, že Mariupoľ obrancovia už neudržia, letecky tam dopravili Markízovu jednotku. Jej úlohou bolo mesto brániť čo najdlhšie a viazať tak ruské sily. Odolávali presile dvadsiatich dvoch tisíc agresorov. Markíz padol do zajatia. Vypočúvali ho a mučili. Tetyane neskôr povedal, že ho mlátili aj dvadsaťštyri hodín v kuse, potom ho polomŕtveho hodili do cely a len čo sa ako-tak pozviechal, zobrali ho a bitka pokračovala.

Tetyana mu posielala správy na „hluchý“ telegramový účet. Písala mu, ako sa má, čo robí a že naňho čaká. Netušila, či žije a či si ich niekedy prečíta. Po ôsmich mesiacoch Markíza s ďalšími spolubojovníkmi vymenili za zajatých nepriateľov. Vrátil sa domov, ale nie nadlho. Len čo sa zotavil, odišiel späť na front. Na líniu nula. Na svoje miesto.

Medzitým aj Tetyana našla svoje miesto. Pomáha ženám a deťom s rovnakým osudom. Okrem iného pre ne organizuje týždňové tábory na Zakarpatí. Môžu v nich načerpať nové sily, zabudnúť na svoju ťaživú situáciu a absolvovať arteterapie, ktoré im pomôžu zvládnuť stratu milovaného manžela a ocka.

Letný tábor na západnej Ukrajine (zdroj: Marcel Rebro)

Dva takéto tábory sme už zafinancovali z prostriedkov vyzbieraných od dobrých ľudí na Slovensku. Začiatkom roka sme preberali s Tetyanou našu ďalšiu spoluprácu. „Je skvelé čo robíte pre naše deti a ich matky. Dávate im nádej. Vidím ako sa počas tých siedmich dní doslova menia pred očami. Ale vidím aj inú vec. Stále si uvedomujú, že sme na Ukrajine. A že raketa môže priletieť kamkoľvek a kedykoľvek. To si tu na Ukrajine uvedomuje každý. Je tu vojna,“ povedala vtedy Tetyana. Tak sme s Jankou dostali nápad. Zoberieme aspoň jeden autobus detí na týždeň ku nám – na Slovensko.

A tak sme dnes tu – u kamaráta Gejzu. Najväčší záujem je o hod nožom a tomahavkom. Asi aj preto, lebo Gejza nachystal naozaj tematicky zaujímavé terče. Chlapci aj dievčatá sa predbiehajú v tom, kto čo najlepšie zasiahne karikatúru Putina.

Hod nožom (zdroj: Marcel Rebro)

Veselé okamihy sa striedajú so situáciami, pri ktorých človeku až prechádzal mráz po chrbte. „Putin, toto je za môjho otca!“ zašomre sedemnásťročný chlapec a tomahavk zasviští vzduchom. Zatne sa do čela nenávideného ruského vodcu. Chalan sa hrdo postaví k terču. V tvári má výraz dospelého chlapa. O rok bude mať vek na to, aby mohol narukovať. A chystá sa nastúpiť do armády ako dobrovoľník. Aby bojoval za otca, ktorého mu zabili Rusi. Aby bojoval za svoju zem, ktorú znásilňujú a plienia ruskí agresori. Hľadím na neho a viem, že by som nechcel byť v koži ruského vojaka, ktorý sa dostane tomuto chalanovi do rúk …

Chlapec s výrazom dospelého muža (zdroj: Marcel Rebro)

Dievčatá v ničom nezaostávajú za chlapcami (zdroj: Marcel Rebro)

Toto je náš prvý tábor pre ukrajinské deti, ktorých ockovia zahynuli v boji s ruským agresorom, organizovaný u nás na Slovensku. Podporiť tento a ďalšie tábory môžete tu:

https://www.donio.sk/sedem-dni-bez-vojny