Nepriateľské kamikadze drony nad hlavami
S veliteľom čaty Ťochom sa stretávame pred kaviarňou v meste. Niečo mi na ňom nesedí. Neviem čo. Videli sme sa pred piatimi mesiacmi, ale ten chlap je iný. Jeho oči sú iné. Dohadujeme sa ako pôjdeme k nim na základňu. Ťocha chce aby sme šli jeho autom, v našom je však veľa vecí a prekladať všetko sa nám nechce. Nakoniec súhlasí že pôjdeme za ním. „Drž sa mi za chvostom a nespomaľuj. Nikde nespomaľuj,“ znejú inštrukcie.
Vyrážame. V kabíne visí nevyslovená otázka. „Všimol si si to?“ pýta sa nakoniec Jana. „Áno, prikyvujem. „On za päť mesiacov zostarol. Minimálne o desať rokov. Hlavne oči. Je v nich niečo zvláštne,“ dodávam. V meste ide Ťocha „predpisovou“ deväťdesiatkou. Len čo vychádzame do voľnej krajiny, zrýchľuje na 120 a nespomaľuje. Nikde nespomaľuje. Kľučkujeme v plnej rýchlosti pomedzi bariérami na ceste. Tie tu na jar neboli. Ukrajinci sa zjavne pripravujú na možný postup Rusov na mesto. Cez prach zdvíhajúci sa od kolies Tochovho auta často nevidím kam ideme, ale držím sa predpisovo za jeho chvostom.
Príprava FPV dronu na akciu (zdroj: Marcel Rebro)
Prichádzame do dediny, kde majú chalani bázu. Ťocha zaťahuje auto pod maskovaciu sieť vpravo. Nám ukazuje flek pod stromami naľavo. Parkujem na ňom a vyberám z kufra našu sieť. Ako ju s Janou naťahujeme ozve sa nám nad hlavami bzučanie. „Letí FPV, rýchlo pod stromy!“ kričí na nás Ťocha. Ukrývame sa spoločne v tieni stromov a počkáme kým bzučanie zanikne v diaľke. „Lietajú tu nad nami stále. Prieskumné Orlany každých päť minút. Ak niečo zbadajú, hneď priletí útočná FPVčka. Alebo lietajú aj sólo operátori – lovci. Krúžia a hľadajú korisť. Ľudí, autá, techniku,“ vysvetľuje. „No ale keď valíme autom 120, tak sme snáď v bezpečí, nie?“ vyzvedám. „Pred neskúseným operátorom áno. Ale tí lepší majú topografiu v hlave. Vedia kde sa cesta zatáča, kde musíš spomaliť. Predbehnú ťa a na takom mieste si ťa počkajú. Preto cez deň nikam nechodíme. Teda ak nejdeme pre hostí,“ usmeje sa na nás. Na okamih je tu starý Ťocha.
Ostalo nás sedem
Presúvame sa do „chaty“. Víta nás tam ďalší starý známy – Grifon. Začíname obligátnou otázkou „Ako sa tu máte?“. Nastáva ťaživé ticho. Chlapi pozerajú na seba, mlčia. Nakoniec prehovorí Ťocha. „Ostalo nás sedem,“ zamrmle potichu, hľadiac do zeme. „Z družstva?“ pýtam sa. Viem, že to je hlúpa otázka, ale dúfam, že prikývne. „Z čaty,“ odpovedá. „Z dvadsaťdva chlapov mi ostalo sedem. Trojstovky a aj tri dvestovky,“ pokračuje. Číslo 450 znamená v ukrajinskom kóde „som v poriadku“, 300 zranený, 200 mŕtvy. „Jednu dvestovku nemáme potvrdenú, lebo nemáme telo. Ostal na pozícii, ktorú obsadili Rusi. Teraz sú tam a nemôžu odísť. To miesto je pod našou aj nepriateľskou paľbou. Je to územie nikoho. Rusi tam raz za čas pošlú štyroch, piatich chlapov. Aj za cenu že dôjde jeden, dvaja. Ale nevracia sa odtiaľ nikto. Je to taká konečná stanica. Chodia tam zomrieť. Im je to jedno. Sú mŕtvi už ako narukujú. Dokonca už doma na dedine sú mŕtvi. Môžu sa upiť k smrti, alebo zomrieť na fronte. Keď zomrú tu, rodina za nich aspoň dostane Ladu,“ upresňuje Grifon.
Grifon a Ťocha (zdroj: Marcel Rebro)
Rusi dorážajú svojich vlastných FPVčkami
Rusi sa nemôžu stiahnuť ani vzdať aj keď vedia, že sú v bezvýchodiskovej situácii. Ak sa pokúsia utiecť na vlastné územie, hrozí im obvinenie z nesplnenia príkazu, vojenský súd a dlhoročné vezenie. „V lepšom prípade. Často ich pri ústupe strelia vlastní velitelia,“ dodáva Grifon. Ak sa pokúsia vzdať, vlastní ich bez milosti zabijú. Rovnako ak niekto ostane ranený na bojisku. Dorazia ho FPV dronom, len aby nepadol do zajatia. „Mali sme takú situáciu. Ostal jeden Rus zaseknutý medzi dvoma našimi zákopmi. Na jednu aj na druhú stranu bol od neho na tri metre náš človek. Mierili na neho. Vedel, že je koniec. Zahodil automat a zdvihol ruky nad hlavu. Vtom priletela z ruskej strany kamikadze FPVéčka. Operátor musel jasne vedieť, kto je kto. A napálil to priamo doňho. Chápeš to? Zabil ho, lebo sa chcel vzdať. To nie sú ľudia. To sú zvieratá. Ani to nie. Lebo toto ani zviera nespraví svojmu vlastnému. Sú to netvory.“
Chaos na frontovej línii
Väčšina Rusov, čo tu teraz nasadzujú sú čerstvo zmobilizovaní. Prešli len základným výcvikom a skončili priamo v prvej línii. Sú zmätení, často ani nevedia, ktorým smerom presne útočiť. Pozície na línii sa striedajú v noci a nie je preto nič nezvyčajné, že sa potme stratia a vlezú do ukrajinského zákopu. „Minule nám traja takto napochodovali priamo pred nos. Tak sme ich zobrali a odovzdali kontrarozviedke. Alebo sa jeden zatúlal až do dediny, kde bývate u Saňu,“ smeje sa Ťocha. Nechápavo krútime hlavami. Tá dedina je odhadom 20 kilometrov od línie. Pýtame sa ako sa tam dostal. „To nevieme ani my. A asi ani on sám. Zrazu stál uprostred dediny, že sa vzdáva. Automat zahodil už skôr,“ odpovedá Grifon.
Situácia je teraz naozaj neprehľadná. Línia frontu je posúva každú chvíľu. Na to nás upozorňoval už v Kijive vojenský kaplán Michail. Krútil vtedy hlavou, keď sme mu povedali, že v prifrontových oblastiach sa presúvame sami, bez sprievodcu. „Môže sa stať, že cesta ktorou ste ráno niekam šli, je večer už ruská,“ povedal nám vtedy. Ako na potvrdenie jeho slov, zastavuje pri nás auto s neznámymi vojakmi. Po chvíli pochopíme, že sú z jednotky, ktorá kope zákopy pred dedinou. Pýtajú sa Ťochu, kde nájdu nejaký obchod s potravinami. Ten im so smiechom ukazuje smer na Kostyantynivku.
Ťocha vysvetľuje kolegom, ako sa dostanú do obchodu (zdroj: Marcel Rebro)
Kamarát Saša to schytal tiež
Pýtame sa Ťochu, či Mavic 3T, čo sme mu doniesli ešte slúži a či nepotrebuje nový. A máme v kufri aj pár FPVčiek čo nám nabalila Lesya v Kijive. Ťochov FPV operátor Saša bude mat radosť. Ťochovi opäť potemnejú oči. Dvadsaťdvaročný Saša to schytal. Je síce primárne medik a operátor dronu, ale aktívne sa zapája aj do priamych bojových operácií. Boli na pozícii traja – Saša, Tuman a Džavik. Prvého zranili Tumana. Pokračoval síce v boji, ale bolo potrebné ho evakuovať. Vtedy zranili Džavika. Ťažko. Črepiny mu zasiahli rameno, brušnú dutinu. Krvácal. Bojaschopný ostal len Saša. Kryl paľbou ústup kamarátov, keď asi desať metrov pred neho padla mína z mínometu. Črepiny mu poranili tvár a obe oči. Spolu so zranenými kamarátmi musel pod nepriateľskou paľbou pešo prekonať vzdialenosť via ako 800 metrov. Vyzeralo to že príde úplne o zrak, ale podarilo sa ho včas evakuovať. Absolvoval štyri operácie. Na už trochu vidí. „Číta veľké písmená v hornom riadku,“ vraví Ťocha. Ak mu zachránia aj druhé oko, bude funkčné maximálne na 50%. „Má za ním črepinu. Malú, ale je vzadu priamo medzi okom a lebkou. Vybrať by ju bolo veľmi nebezpečné,“ Ťocha nám ukazuje v mobile RTG snímok.
Saša sa chystá na dronovú akciu. Záber je z februára 2024 (zdroj: Marcel Rebro)
Ňjú Jork je na tom zle, „Reštaurácia na nule“ už neexistuje
Vyzvedáme ako to vyzerá s miestami ktoré sme vo februári navštívili s armádnym kaplánom Saňom. To že o Ňjú Jork prebiehajú ťažké mestské boje a je v podstate stratený, už vieme. Rusi naň útočia všetkým čo majú – delostrelectvom, raketometmi Grad, kazetovou muníciou, fosforom, kĺzavým bombami KAB 3000. Hlavne tie posledné sú postrachom. Zhadzujú ich z bombardérov letiacich vo veľkej výške v bezpečnej vzdialenosti od frontu a na cieľ kĺžu pomocou krídel. Ich trasa je síce dopredu naprogramovaná, ale presnosť je veľmi problematická. To ale Rusom nevadí. Tieto trojtonové monštrá nie sú určené na chirurgické operácie. Sú to nástroje totálnej skazy a nie je pred nimi žiadnej obrany. Jeden KAB dokáže zničiť celý mestský blok a následky tlakovej vlny spôsobenej jeho explóziou je cítiť aj vo vzdialenosti viac ako kilometer.
S Borisom Buchamnnom v Ňjú Jorku v júni 2023 (zdroj: Jana Čavojská)
Takýto KAB zasiahol aj našu „Reštauráciu na nule“ – základňu, kde večne usmievavý Michal dokázal vykúzliť aj vegánske špeciality pre Janku. Našťastie naša rozviedka mala informácie o tom, že základňa bola odhalená a varovala jej osádku. Tí sa preto vopred stiahli bez strát na životoch a zranení. Len my sme prišli o miesto, kam sme sa chodili radi naobedovať, aj keď bolo necelých 400 metrov od ruských pozícií.
Kuchár Michal chystá obed v „Reštaurácii na nule“ (zdroj: Marcel Rebro)
Nedostatok je všetkého
Pýtame sa s čím by sme mohli pomôcť. Čo najviac potrebujú. Odpoveď je jednoduchá: všetko. Zdravotnícky materiál, hlavne turnikety, elektrocentrály, taktický materiál, drony – prieskumné aj FPV. Len za ostatné tri dni, rozviedka bataliónu prišla o päť prieskumných dronov Mavic. Vyberáme jeden Mavic z kufra. Vieme, že situáciu to nezachráni, ale chalani sa potešia všetkému. Často je dôležité aj vedomie, že v tom nie sú sami. Že tam za hranicami Ukrajiny, tam kde nie je vojna, sú ľudia, čo sú ochotní pomôcť.
Chalani sa tešia z dronu DJI Mavic 3 PRO (zdroj: Marcel Rebro)
Priatelia, títo chlapi doslovne krvácajú a zomierajú aj za našu slobodu. Ak oni nezastavia ruského agresora, bude na našich hraniciach. A to nemôžeme dopustiť. Pomôžme spoločne nezlomným obrancom Ukrajiny v ich statočnom boji. Prispieť na naše zbierky môžete tu :
