trnásťročná Saška spieva pesničku. Pesničku čo ju naučil ocko. Ku koncu má v očiach slzy. Bojuje s dychom, potáca sa, padá v bezvedomí na zem. Kriesime ju. Keď sa preberie, pozerá okolo seba. „Videla som ocka. Ja som videla ocka,“ šepoce. Mlčíme. Jej ocka zabili pred dvoma rokmi Rusi.
Nedávno mi rozprávala kamarátka, učiteľka, o problémoch ktoré má aktuálne v škole. Jeden z jej žiakov porušil školský poriadok a mala by mu navrhnúť zníženú známku s chovania. Nechce, aj keď ju kolegyne do toho tlačia. Je to dobrý chlapec. Kamarátka to vie, pozná ho. Ja poznám kamarátku a viem, že je dobrý človek a učiteľ. Snažil som sa vcítiť do situácie kamarátky aj žiaka, pochopiť ich, poradiť kamarátke. Nešlo mi to. Viem, že dať niekomu dvojku zo správania, aj dostať dvojku zo správania je vážna vec.
Mne ale myšlienky stále utekali a utekajú k Saške a ostatným „našim“ deťom. Vždy keď mi niekto, tu na Slovensku rozpráva o svojich problémoch, myslím na „naše“ deti a ich problémy. Spomeniem si, ako sa jej mladšia sestra Dáška chvela strachom, nechápajúc, čo stalo.
Vystúpenie ukrajinských dievčat na tábore v Lopeji (zdroj: Marcel Rebro)
Celú rodinu zabila ruská bomba
Keď som kedysi žiadal o prvú akreditáciu do Ukrajiny, uviedol som okrem iného, že sa chcem venovať dokumentovaniu osudov žien a detí, ktoré v dôsledku ruskej invázie stratili manželov a otcov. Poprosil som o kontakt na organizácie, ktoré sa touto problematikou zaoberajú. Akreditáciu som dostal, ale moja prosba vtedy ostala bez odpovede.
Náhoda sa však postarala o všetko. Hneď pri prvej ceste sme navštívili dedinu Schidne, kde boli vtedy umiestnené aj deti, čo prišli o rodičov. „Nemám bračeka. Ani mamu ani ocka. Zabila ich ruská bomba. Mám len babku. Ani tá nie je moja naozajstná, ale má ma rada,“ vryli sa mi do pamäti slová modrookého dievčatka s blonďavými copíkmi. Vtedy som nevedel čo povedať. Mal som v hrdle hrču, v očiach slzy. A deje sa mi to vždy, keď o nej hovorím. Vravím si, že nesmiem byť taká citlivka, ale nedá sa to. Mŕtvi sú mŕtvi. Už nič necítia, nič ich netrápi. Ale to dievčatko a ďalšie deti s podobnými osudmi, majú celý život pred sebou.
Chôdza po tenkom ľade
Teraz sedím v autobuse a pomáham šoférovi s navigáciou do Aqua parku. Pripadám si ako vedúci detského tábora. Na sedadlách za mnou je 47 detí. Štyridsať sedem detí vo veku od 8 do 17 rokov. Štyridsať sedem nevinných detských duši, ktoré spája spoločný osud – ich otcovia zomreli pri obrane Ukrajiny. Štyridsať sedem príbehov. A ja sa cítim podobne, ako pri tej modrookej copani. Neviem čo povedať, o čom sa zhovárať. Mám pocit, že ľad po ktorom sa pohybujem, je príliš tenký. A pod ním je hlbina a temnota. Bojím sa aby som do nej tie deti nestiahol.
Snažím sa s nimi rozprávať o bežných veciach. O veciach, ktoré by im nevyvolávali zlé spomienky. Ale nedá sa to. Je to v nich. Niektoré to potrebujú dostať von. „Môj otec bol tiež vo vzdušných silách. Lietal na vrtuľníku – Mi-17ke,“ vraví Naďa ukazujúc na padáčik na mojom ramene. „To je výborný stroj. Mám z neho veľa zoskokov,“ snažím sa odkloniť debatu iným smerom. „Otec nevozil výsadkárov. Vozil na líniu materiál a evakuoval zranených – vojakov aj civilistov. Lietal aj do Mariuopoľa. Vždy keď sme s ním medzi akciami volali, sľuboval, že bude opatrný, že dá na seba pozor. Raz keď sa vracali, jeho vrtuľník Rusi zostrelili. Zahynuli všetci na palube.“
Chlapi neplačú
Desaťročný Dima na prvej prechádzke ostal v šoku, keď zbadal na oblohe kondenzačné stopy civilného lietadla. Narodil sa v Luhansku, v roku 2022 po vypuknutí plnoformátovej vojny sa s matkou presťahoval do Rivne. Ak v svojom živote videl na oblohe nejaké lietadlo, bolo to vždy vojenské. Otec narukoval, ako dobrovoľník, do armády. Zahynul hneď v prvý mesiac. Dima si za „náhradného otca“ vybral mňa. Počas celého tábora mi visel za pätami, pomáhal a asistoval so všetkým. Keď sa ostatné deti niekam presúvali autobusom, on vždy jazdil so mnou v sprievodnom vozidle. Vzhľadom na svoj vek, sedával vzadu. O otcovi sme sa nikdy nebavili.
Raz keď sme takto niekam šli, bavili sme sa o všetkom možnom. Nespomínam si už čo som povedal, na čo som sa ho pýtal, ale Dima zrazu prestal reagovať. Pozrel som spätného zrkadla. Sedel tam vzadu, s kamenným výrazom v tvári. Zrazu vytiahne z vrecka mobil a robotickým hlasom začína čítať SMS, ktorú dostala jeho mama. SMS, v ktorej suchým, úradným jazykom oznamovali, že jej manžel padol. Keď dočíta, odloží mobil. Po tvári mu stekajú slzy, ramená sa mu natriasajú vzlykmi. Zastavím som na krajnici, presadnem si k nemu a objímem ho. „Nikomu to nepovedz, dobre? Môj ocko vravel, že chlapi neplačú. A ja nechcem aby sa za mňa hanbil,“ sú jeho prvé slová. Neodpovedám. Lebo chlapi predsa neplačú a ja mám v hrdle obrovskú guču.
Hrdinovia neumierajú
Duša dieťaťa je krehká. Detský mozog ju chráni pred zlom, pred hroznou realitou. Anastázia má dve dcérky – Niku a Evu. Keď ich ocko zahynul najskôr im nechcela nič povedať. Nevedela ako. Nakoniec v sebe našla dosť sily. Povedala im to. „A oni sa ma každý deň pýtajú, kedy sa vráti,“ vraví so slzami v očiach. „Ale keď sme tu, v tábore, aspoň chvíľu na to nemyslia.“
Anastázia so svojimi dcérkami Nikou a Evkou (zdroj: Jana Čavojská)
Podobný stav žiaľ nie je vôbec nezvyčajný. So smrťou svojich blízkych sa nevedia vyrovnať deti ani rodičia. Tatiane zahynul syn Andrij v dvestý deň vojny, pri protiútoku v Charkovskej oblasti. „Kým je vojna, mám pocit, že niekde bojuje. Čakáme ho každý deň. Každý deň čakáme, že sa vráti domov“ vraví. Mladšiemu synovi doteraz nepovedali, že jeho brat už nežije …
„Hrdinovia neumierajú, ale ty si zabudol na tieto slová“, napísala jedenásťročná Viktoria pre svojho otca. Ivan bránil svoju Ukrajinu pred ruskými agresormi a na fronte zahynul.
Doposiaľ sme spolu s OZ Berkat zafinancovali 9 táborov na západnej Ukrajine a dva na Slovensku. Darovať aspoň jeden deň bez vojny deťom, ktorých ockovia zahynuli pri boji s ruskými agresormi, môžeš aj ty!
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Deti s terčami na hrudi
Do mestečka Nikopoľ sme prišlie neskoro večer. V centre mesta je tma. Slabé osvetlenie presvitá len zo zatemnenej samoobsluhy. Ľudia si na cestu k nej svietia baterkami a mobilmi. Ako prichádzame na parkovisko, reflektory automobilu osvetlia staršiu ženu. Máva na nás. To musí byť Ľudmila, u ktorej dnes nocujeme. Zvítame sa. Býva hneď za rohom. „Ako je to s elektrinou? Je podľa grafikonu?“ pýtam sa ukazujúc rukou na tmavé okná panelákov. „Ale kdeže. Elektrinu tu našťastie máme skoro stále. Aj vodu. Len na noc musíme zatemňovať. Rusi sú neďaleko, za riekou. Svetlo je pre nich cieľ. Dnes zabili 14 ročné dievča. Nakupovalo v lekárni.“
Mesto sa nachádza pár kilometrov od frontovej línie. Tú tvorí rieka Dneper a Rusi ju tak ľahko neprekročia. To im však nebráni, využívať mesto ako cvičný polygón. Na „svojom“ brehu maju výcvikové centrum pre dronistov a delostrelcov. Tí skôr ako vyrazia do reálneho boja, trénujú na obyvateľoch mesta. Ľudia, včítane detí, tu žijú doslovne „s terčom na hrudi“.
Protestantský farár Roman so svojou ženou Innou sa starajú o deti v meste. Pečú im chlieb, organizujú stretnutia spojené s psychologickou pomocou a arteterapiami. Chceli by chceli vybudovať rehabilitačné centrum niekde ďalej na západe. Aspoň 100 – 120 kilometrov od frontu. Pýtame sa, či to je bezpečná vzdialenosť. „V Ukrajine nie je bezpečné miesto nikde. Ale sto kilometrov je dosť ďaleko na to aby sme si deti aspoň na chvíľu oddýchli od denno-denného ostreľovania a dronových útokov,“ odpovedá Roman.
Zariadiť rehabilitačné centrum je asi nad naše možnosti, ale sľubujeme, že pomôžeme ako budeme vedieť. Blížia sa Vianoce. Radi by sme ich priniesli deťom z ostreľovaného Nikopolu. Roman s Innou by dokázali obdarovať osemsto z detí v núdzi zo svojho zoznamu. Za 9,99 eura by každému z nich kúpili vhodný darček.
https://donio.sk/posli-vianoce
Nedávno sa im podarilo zorganizovať pre skupinu detí tábor na západnej Ukrajine. „Je to úžasné, nie je tu ostreľovanie, dokonca ani sirény, ani večerný zákaz vychádzania! Mesto je vysvietené. Deti sa vraj konečne normálne vyspali. Nebudil ich strach, poplachy a výbuchy,“ povedala nám Inna. 7 dní bez vojny si zaslúžia aj ďalšie deti z ostreľovaného Nikopolu. Chceme pre ne zorganizovať tábor v bezpečí na západnej Ukrajine. Aby sa normálne vyspali. Aby strávili čas s rovesníkmi, pri hrách, aby videli niečo pekné. Chceme im na pár dní vrátiť kúsok detskej bezstarostnosti. Nech si trochu vydýchnu od vojny.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Putin, toto je za môjho otca
Veľa „našich“ detí dospelo predčasne. Vojna im doslovne ukradla detstvo. Je hrozné sedieť v autobuse a počúvať sedemnásť ročných chalanov, ako sa bavia o tom, do ktorej jednotky sa prihlásia, len čo dovŕšia osemnásty rok. Rusi im zabili otcov a oni majú v hlave jediné: zabiť čím viac Rusov.
Kamaráta Gejza pripravil vo svojom woodcraftovom centre pre deti pestrý program, pozostávajúci z rôznych „zálesáckych“ aktivít. Najväčší záujem je o hod nožom a tomahavkom. Asi aj preto, lebo Gejza nachystal naozaj tematicky zaujímavé terče. Chlapci aj dievčatá sa predbiehajú v tom, kto čo najlepšie zasiahne karikatúru Putina.
Veselé okamihy sa striedajú so situáciami, pri ktorých človeku až prechádzal mráz po chrbte. „Putin, toto je za môjho otca!“ zašomre sedemnásťročný chlapec a tomahavk zasviští vzduchom. Zatne sa do čela nenávideného ruského vodcu. Chalan sa hrdo postaví k terču. V tvári má výraz dospelého chlapa. O rok bude mať vek na to, aby mohol narukovať. A chystá sa nastúpiť do armády ako dobrovoľník. Aby bojoval za otca, ktorého mu zabili Rusi. Aby bojoval za svoju zem, ktorú znásilňujú a plienia ruskí agresori. Hľadím na neho a viem, že by som nechcel byť v koži ruského vojaka, ktorý sa dostane tomuto chalanovi do rúk …
Chlapec s výrazom dospelého muža (zdroj: Marcel Rebro)
Nezlomní
Vojna trvá už skoro tri roky. Vojaci sú unavení, obyvatelia Ukrajiny sú unavení, podporovatelia sú unavení. Ale nemôžeme prestať. Ak prestane bojovať Rusko, bude koniec tejto nezmyselnej vojny. Ale ak prestane bojovať Ukrajina, bude koniec Ukrajiny! A to nemôžeme dopustiť. Robíme to čo vieme a dokážeme a čo považujeme za dobré a užitočné. Sme NEZLOMNÍ, rovnako ako obyvatelia Ukrajiny. Podporiť naše kampane na pomoc (nielen) Ukrajine môžeš tu:
