Robert Fico po samite opäť vysvetľoval, prečo Slovensko nepodporí spoločné európske riešenie pomoci Ukrajine. Nie bezpečnostne. Nie strategicky. Nie ekonomicky. Vysvetľoval to osobne.
„Pretože človek, ktorý ma chcel zavraždiť, uvádzal ako jeden z dôvodov útoku na mňa, práve môj postoj, mierový postoj k Ukrajine,“ povedal.
Pretože on neverí v právo napadnutého brániť sa vojenskou silou. Pretože on má mierový postoj. A napokon preto, že atentátnik, ktorý sa ho pokúsil zavraždiť, vraj konal aj kvôli tomuto jeho postoju. Slovenská zahraničná politika sa tak oficiálne oprela o osobnú traumu premiéra. Nie je to výnimka. Je to spôsob vládnutia.
Rusi v noci pri raketovom útoku zabili 7 civilistov v Odese, ale pacient Fico má osobné dôvody, nezastaviť ruské vraždenie v Ukrajine.
Štát podľa osobného pocitu
Robert Fico systematicky nahrádza verejný záujem vlastným vnútorným presvedčením. Štát prestáva byť súborom pravidiel a mení sa na rozšírenie osobného príbehu jedného človeka.
Keď bola zrušená NAKA, nešlo o odbornú analýzu jej práce. Nešlo o zlyhania systému. Išlo o to, že vyšetrovala nesprávnych, rozumej „našich“ ľudí. Osobné dôvody.
Keď sa zlikvidovala Špeciálna prokuratúra a Špecializovaný trestný súd, nešlo o reformu trestnej politiky. Išlo o odstránenie inštitúcií, ktoré boli pre premiéra a jeho okolie nepohodlné, nebezpečné a nekontrolovateľné. Osobné dôvody.
Keď sa oslabuje Úrad na ochranu oznamovateľov, nejde o lepšie procesy ani právnu istotu. Ide o jasný odkaz každému, kto by chcel hovoriť. Osobné dôvody.
Všetko, čo spôsobilo Robertovi Ficovi politickú alebo osobnú nepríjemnosť, sa dnes označuje za chyba systému. A všetko, čo ho chráni, sa vyhlasuje za stabilitu.
Mier ako osobná výhovorka
Rovnaký princíp dnes premiér presúva do zahraničnej politiky. Tvrdí, že Ukrajina nepotrebuje zbrane, ale obnovu. Tvrdí, že nechce jej kapituláciu.
Lenže vojnu nezačala Ukrajina. Obrana napadnutej krajiny nie je ideologická voľba, ale základné právo. Neveriť v právo napadnutého brániť sa vojenskou silou je asi také zmysluplné, ako neveriť v hasičov, keď horí dom. Oheň tým nezmizne. Len sa prestane hasiť. A presne to dnes premiér robí – odmieta hadicu, lebo sa mu nepáči, kto ju drží, a potom sa čuduje, že dom stále horí.
Najnebezpečnejší moment však prišiel inde. Premiér vtiahol atentát do politickej argumentácie. Vytvoril tým emocionálny štít, za ktorý sa už nedá útočiť bez toho, aby bol kritik označený za bezcitného, extrémistu alebo spoluvinníka.
Keď odbornosť začne prekážať
A keď sa 855 psychiatrov verejne vyjadrilo k psychickému stavu premiéra, reakcia moci bola hysterická. Útoky, moralizovanie, reči o neetickosti. Ak by sme však prijali logiku Roberta Fica a jeho okolia, riešenie je jednoduché: zrušme psychiatriu ako lekársky odbor. Veď ak odborný názor ohrozuje premiéra, problémom zjavne nie je jeho správanie, ale samotná existencia odbornosti.
Rovnako by bolo fér zrušiť aj investigatívnu žurnalistiku. Aj tá sa mu roky „osobne dotýka“. Pýta sa, spája fakty, kontroluje moc. A to je v štáte riadenom osobnými pocitmi neodpustiteľné.
Štát ako osobná terapia jedného pacienta
Demokratický štát stojí na tom, že pravidlá platia bez ohľadu na mená, pocity a traumy. Robert Fico robí presný opak. Mení pravidlá preto, lebo má osobný problém. Ruší inštitúcie, lebo mu ublížili. Legitimizuje politiku osobnou skúsenosťou.
Štát však nie je terapeutická miestnosť. A premiér nie je pacient, ktorému sa má prispôsobiť justícia, polícia, médiá aj zahraničná politika.
Keď sa vláda riadi „osobnými dôvodmi“, demokracia sa mení na autobiografiu. A krajina, ktorú riadi ego jedného človeka, sa skôr či neskôr stane jeho osobným majetkom.
Účet za to však nikdy neplatí on. Platíme ho my všetci.
Kým premiér riadi krajinu podľa osobných dôvodov a odmieta „hadicu“, dom horí ďalej. Ak štát nechce pomáhať brániť napadnutú krajinu, zostáva to na občanoch. Ukrajinskí obrancovia dnes nepotrebujú naše pocity, ale funkčné zbrane a muníciu. A prieskumné drony drony. Ak chceme mier, ktorý nie je kapituláciou, pomôžme aspoň tam, kde to ešte zmysel má.
ĎAKUJEME
