Keď nepíšeš tak ako si to predstavuje vláda, si nepriateľ štátu.
V roku 2020, pred mojou druhou cestou za Nencami, ma kontaktoval ruský novinár. Volajme ho z Anton. Pracoval pre pobočku celoštátneho periodika v Archangeľsku a mal záujem o rozhovor so mnou. Dohodli sme sa, že keď sa budem vracať z tundry a budem „na svjaze“, ozvem sa mu a stretneme sa. Tak sa aj stalo. Stretli sme sa v kaviarni. Chlap o dosť mladší ako ja, kultivovaný, príjemný, na prvý pohľad vkusne oblečený. Vôbec mi nesedel do drsného severského prostredia. Usmieval sa, ale v oči mal smutné. Objednal si čaj, rovnako ako ja. U nás celkom normálne, v Rusku to bol po Sťopovi druhý chlap, čo nezačínal stretnutie 100 gramami vodky.
Zaujímal sa o život a zvyky Nencov o moju motiváciu kočovať s nimi. Informácie odo mňa si porovnával s faktami zo starších článkov. Najviac ho zaujímalo, ako sa mení ich život, ako je ovplyvňovaný modernými technológiami. A hlavne, ako dlho sa ešte zachová ich kočovný spôsob života.
Povedal som mu, že podľa mňa, je toto posledná generácia kočovných pastierov sobov. Vláda robí všetko preto, aby ich asimilovala a ich etnikum postupne mizne. Deti chodia od siedmych rokov povinne do internátnej školy. S rodičmi sa stretnú dva krát do roka. Po skončení školy sa už väčšina nechce vrátiť do tundry. Ak si Rus zoberie za manželku Nenku, získava časť výhod určených pre „severské etniká“. „To je zlé. Veľmi zlé. Zanikne etnikum a s ním aj jazyk, zvyky. Žijú od nás tak blízko a tak málo o nich vieme,“ povzdychol si. Súhlasne som prikyvoval. Každý s kým som sa tu bavil o mojich cestách, o Nencoch vedel, ale skoro nikto ich naživo nestretol. Spýtal som sa ho, prečo za nimi nezájde sám. Veď z Archangeľsku je to na ich zimné pastviny necelé dva dni cesty. „Neblázni. Čo by som tam robil. Ja by som tam neprežil. Nemám rád zimu,“ usmial sa. „Nemáš rád zimu? Tak prečo trčíš tu na Severe? Prečo si nenájdeš prácu niekde v Soči napríklad?“ vyzvedal som.
„Myslíš že som tu dobrovoľne?“ jeho smutné oči ešte viac zosmutneli. Neodpovedal som, čakal som či bude pokračovať. Pokračoval. Potichu, skoro šepotom. „Pracoval som v redakcii, v hlavnom meste. Bol som mladý a zapálený. Chcel som písať pravdu a aj som ju písal. Lenže to sa tu v Rusku nenosí. Dostal som napomenutie, druhé. Ubral som plyn, ale vedeniu sa to stále nepozdávalo. Nakoniec si ma zavolal na pohovor riaditeľ. V kancelárii nesedel sám. Boli tam ďalší dvaja chlapi. Veď vieš … od nich. Začal jeden z nich, starší. Povedal mi, že takto to ďalej nepôjde. Že majú dosť materiálu na to, aby ma obžalovali za … ale veď to je jedno. V Rusku sa vždy paragraf nájde. Ale že riaditeľ sa za mňa zaručil. Takže si môžem vybrať. Prokurátor, súd a prevýchovná kolónia na severe, alebo pôjdem na sever dobrovoľne – ako šéfredaktor miestnej pobočky. Tak som tu. Šéfredaktor, editor, asistent. Všetko v jednej osobe. A žena a dcéra ostali v Moskve. Vraj keď tu budem sám, budem mať viac času premýšľať nad sebou,“ dokončil svoj príbeh, s pohľadom upreným do stola.
Keď som šiel za Nencami v januári 2022, dohodol som sa s Antonom, že sa opäť pri mojom návrate stretneme. Nestalo sa tak. Rusi zaútočili na Ukrajinu a ja som mal iné starosti. A aj Anton. Chvíľu sme ešte komunikovali cez Signál. Ja som mu hlavne písal o tom, ako to vidíme tu na západe, posielal som mu zozipované a zaheslované články o vojne zo svetových médií. Potom prestal odpovedať. Verím, chcem veriť, že je v poriadku. A že keď táto nezmyselná vojna skončí, stretneme sa na čaji – niekde na juhu Ruska, alebo aj u nás.
Ruský svet je za dverami
Rusi sa zúrivo snažia exportovať „ruský mir“ do Ukrajiny. Kým Ukrajina vzdoruje už tretí rok agresii, náš predseda vlády a jeho verní nohsledi si chodia do Moskvy pre noty a pomáhajú Putinovi v jeho hybridnej vojne. „Ruský mir“ a ruská „sloboda médií“ je presne to po čom Fico túži a čo by mu vyhovovalo. Proti Ficovi a jeho mafii bojujeme na námestiach. Proti Putinovi a jeho armáde bojujú Ukrajinci. Bojujú a zomierajú aj za našu slobodu. Pomôcť v ich boji proti zlu im môžeš aj ty. Napríklad môžeš poslať Ukrajincom dron, ktorý pomôže pri vytvorení sanitárnej zóny medzi ukrajinskou pechotou a nepriateľom.
Alebo môžeš pomôcť s elektrifikáciou ukrajinského zákopu
https://donio.sk/elektrifikuj-ukrajinsky-zakop
Alebo môžeš poslať na 7 dní do tábora, mimo dostrelu Rusov, dieťa z Nikopolu – mesta, z ktorého si Rusi spravili cvičný polygón
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za Slovensko!
NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro
PS : strávil som v Rusku určite viac času ako 96,86% putinofilov. Mám v Rusku veľa priateľov. Dobrých priateľov. Menovať nemôžem, mali by problémy. Nemyslím si, že celé Rusko, celý ruský národ je zlý. Zlý je systém, ktorý je tam už desaťročia zavedený. V tejto sérii spomienok a úvah poukazujem na animozity s ktorými som sa v Rusku stretol. Viem, že podobné veci by sa dali nájsť aj v iných krajinách. Tie ale aktuálne neohrozujú civilizovaný svet, tak ako Rusko.