Cesta trvala dlhšie ako zvyčajne. Stretli sme však na nej množstvo priateľov. Na Ukrajinsko – Poľských hraniciach máme operatívny míting s Tetyanou, smerujúcou s autobusom detí na sedemdňový tábor do Česka. V Kijive sa stretávame s Lenou z mimovládnej organizácie „Hlasy detí“. Venuje sa podobným témam ako my a tak si máme čo povedať. Podarí sa nám zorganizovať aj rýchlu schôdzku s ukrajinskou dobrovoľníčkou Lesyou. Je práve na ceste z Donbasu do Prahy, kde žije. Na Donbas viezla vojakom auto, FPV drony a špeciálne batohy na prepravu dronov. Jeden z nich nám predvádza a pribaľuje nám ho, aby ho otestovali aj „naši“ chalani.
Konečne vyrážame z Kijeva na Donbas. Striedame sa za volantom a spolujazdec vždy niečo vybavuje – program, ubytovanie. Veci sa zase trochu komplikujú. Olda od prieskumníkov a jeho oddiel čaká na príkaz na útok. Nevie presne kedy príde, ale ísť teraz za ním nemá zmysel. Janka sa zo srandy pýta, či by sme s nimi nemohli ísť na šturm. „Na šturm nemůžete, naše šturmy jsou teď velice brutální a suSSáci nás šturmujou každý den,“ znie odpoveď. Zjavne nie pred blížiacim sa útokom nastavený na podobné srandy. Odkladáme teda stretnutie. Voláme kaplanpvi Saňovi. Ten je v Záporoží a príde zajtra večer. „Ale dom je voľný, kľúč je na zvyčajnom mieste,“ dostávame ponuku na prenocovanie. Medzitým sme si ale zohnali ubytovanie v Kostyantynivke a tak zdvorilo odmietame. Uvidíme sa zajtra, keď sa vráti.
Na blokposte za Dniprom nás vojaci odstavujú nabok. Veliteľ si fotí naše ŠPZ, akreditácie. Pýta sa odkiaľ a kam ideme. Keď vravíme že do Kostyantynivky zdvihne obočie. „Cestu poznáte?“ pýta sa. „Jasne, že áno,“ odpovedáme. „Tak viete, že musíte ísť cez Dobropiliye a Kramatorsk?“ pokračuje v otázkach. Tvárime sa že všetko vieme aj keď netušíme, prečo by sme si mali spraviť hodinovú zachádzku. „Tak šťastnú cestu a dávajte na seba pozor,“ prepúšťa nás.
Po pár minútach jazdy pochopíme, prečo si budeme zachádzať. Medzi nami a našim cieľom stúpajú k oblohe oblaky dymu. „Možno len vypaľujú trávu,“ snažím sa byť vtipný. Nikto sa nesmeje. Asi preto, že Janka sa snaží v mape nájsť kade presne vedie obchádzka. Darí sa nám striedavo, chvíľami preverujeme off-roadové vlastnosti nášho auta a sme celkom vďační za opancierovaný podvozok.
Cestou prechádzame cez Pokrovsk. Míňame hotel, kde sme strávili jednu noc minulý rok v júny s Aľonou a Borisom. Už nefunguje. Zničila ho v septembri ruská raketa. Druhá priletela 30 minút po prvej. Cielene. Zahynulo tu vtedy 17 záchranárov a hasičov.
Nakoniec asi s dvojhodinovým meškaním prichádzame na miesto. Pán domáci nám ukazuje byt. Je na miestne pomery celkom slušný. „Elektrinu máme stále. To preto, lebo tú bývajú aj vojaci,“ chváli sa domáci. „Ale voda tečie len ráno a večer od šiestej do deviatej,“ dodáva. S tým sa dá fungovať.
Voda šesť hodín denne je naozaj v pohode. Aj výpadky elektriny, ktoré sme si užili v Kijive sú v pohode. Čo nie je v pohode je skutočnosť, že chalanom na línii zúfalo chýba veľa vecí. Drony, zdravotnícky materiál, vybavenie. Priebežne dávame dokopy zoznam vecí, čo treba zaobstarať. A to nezvládneme bez vás priatelia. Ak máte v sebe ešte stále silu a chuť, môžete podporiť niektorú z našich zbierok tu :
