Pláže v Bejrúte a zámočník Faris
Hľadali sme pláž. Nenašli sme. Ale našli sme perfektné, súkromné a neplatené parkovisko priamo pri mori. A hneď vedľa je zámočnícka dielňa s najlepším výhľadom. Jej 58 ročný majiteľ Faris pochádza zo Sýrie, ale už 35 rokov žije v Libanone. Pozval nás do dielne, Janku ponúkol kávou. A na záver sme si spoločne užili západ slnka pred jeho dielňou.
Stretli sme anjela
V štvrti / tábore Dbayeh v Bejrúte žijú palestínski utečenci – kresťania. Ľudia bez domova, bez štátnej príslušnosti. Pri vstupe do Dbayeh stojí malý domček. A v ňom žije anjel, ktorý týmto ľuďom už desaťročia pomáha s ich neľahkým osudom. Sestra Magda z Belgicka. Práce je ale veľa a tak má aj dvoch asistentov – sestry Cecile a Marteen. Cecile je zdravotná sestra a zobrala nás so sebou na kontrolu jej imobilných pacientov …
Ako sa rodí panenský olivový olej
Náš kamarát, záchranár Walid, nás dnes zobral k sebe domov. Na otázku či ostáva večer doma, alebo sa vracia na stanicu odpovedal „Samozrejme že idem na stanicu. Mám dnes službu. Do piatku.“ Pre istotu som si skontroloval na hodinkách deň v týždni. Áno je pondelok.
Cestou na stanicu sme sa zatavili u jeho priateľa Hseina Mustafu pozrieť, ako sa vyrába naozaj tradičný panenský olivový olej. Keďže doobeda sme boli vo výrobni tradičného libanonského mydla (o tom inokedy), rozšírili sme si opäť teoretické znalosti z ďalšieho remesla a naša cena na trhu práce stúpa ako rakety Elona Muska.
Sýrsky utečenecký tábor Terbol: Jawher a jej rodina
Khodor Mohamad Mheimid žil v meste Homs v Sýrii, v ktorom začalo povstanie proti režimu Baššára al-Asada. Pri bombardovaní mesta vládnymi jednotkami prišiel o zrak. O jedno oko prišla aj jeho najstaršia dcéra Maha. S manželkou Jawher preto v roku 2013 emigrovali do Libanonu, do tábora pri meste Terbol, ležiaceho asi 2 kilometre od Sýrskej hranice.
V stanovom tábore žijú dodnes. Bez možnosti vrátiť sa do Sýrie, bez možnosti posunúť sa kamkoľvek inam. Odkázaní sú len na humanitárnu podporu. Deti do školy nechodia, lebo v tábore škola nie je a transport do školy je nad finančné možnosti rodičov.
Jawher nás pozvala na kávu, porozprávala nám o svojom ťažkom živote a zoznámila nás s celou rodinou. Stretnutie sa skončilo hromadným fotením, kde každý fotil každého a Janka si vyskúšala aj „safari fotenie“ počas jazdy na motorke.
Záchranár Walid: niekto to robiť musí
V Libanone štátne zdravotné poistenie pokrýva len 20% nákladov na lieky. Ošetrenie si musí pacient platiť sám. Napríklad len jeden štich stojí v nemocnici 10 dolárov, pričom priemerná mzda je 250 dolárov. Ak nemá človek dobré súkromné zdravotné poistenie, zbiera sa na lekársku starostlivosť jeho rodina, priatelia alebo aj celá dedina. V každej dedine dokonca majú jedného človek, ktorý má takéto zbierky na starosti. „V Libanone funguje veľmi veľká solidarita a súdržnosť. Ak niekto nemá peniaze na lieky alebo ošetrenie, je normálne, že ich za neho zaplatí niekto kto zarába lepšie, alebo dostáva peniaze od príbuzného zo zahraničia,“ vysvetľuje nám 34 ročný .
Walid je po otcovi Libanončan, po matke Slovák. Vyštudoval strednú elektrotechnickú školu. V Aanout, rodnej dedine svojho otca, vzdialenej asi hodinu jazdy o Bejrútu, si otvoril malý obchodík s elektronikou a počítačmi. Všetko sa zmenilo v roku 2014. Jeho kamarát z dediny utrpel pri autonehode vážne zranenia. Príchod prvej pomoci a transport do nemocnice zabral dlhé desiatky minút. Vtedy sa Walid rozhodol, že je s tým niečo potrebné urobiť. Prihlásil sa na kurz prvej pomoci do Červeného kríža, pracoval ako zdravotník a postupne vybudoval stanicu prvej pomoci vo svojej dedine.
Dnes má jednu kompletne vybavenú sanitku prvej pomoci, pracuje pre neho 24 dobrovoľníkov a pokrýva svojimi službami 16 dedín s viac ako 100 tisíc obyvateľmi. Dobrovoľní záchranári sú všetko študenti medicíny, ak potrebujú zákrok odborného lekára, kontaktujú niektorého z doktorov žijúcich na okolí. Tí „pracujú“ pre Walidovu organizáciu „Development for life and peace“ rovnako na dobrovoľníckej báze. Výstroj, materiál a lieky nakupuje z prostriedkov získaných z humanitárnych organizácií. „Všetko ide na materiál a lieky. Získavame veci bezplatne a bezplatne ich aj poskytujeme. A všetci čo tu pracujú, sú dobrovoľníci,“ vysvetľuje.
Jediným zamestnancom je Walid. Za mzdu 250 dolárov mesačne je v službe 24 hodín denne. Voľno má dva dni v týždni. V piatok a v nedeľu. „Ale v piatok až od šiestej. Inak sa chodí domov len osprchovať,“ dopĺňa ho jeho mamina Danica. V začiatkoch ho podporovala, nielen mentálne ale ja materiálne. Sedačka, na ktorej nás Walid usadil, bola pôvodne v Danicinej obývačke. „Jedného dňa prišiel a povedal, že táto je už stará a hodila by sa mi nová. A že starú mi pomôže odniesť – na stanicu,“ spomína so smiechom na začiatky.
Vzhľadom na vyhrotenú situáciu na juhu krajiny, sa teraz pripravuje na riešenie možných následkov hroziaceho vojnového konfliktu. „Nerobím nič zvláštneho a extra záslužného. Skrátka niekto to robiť musí,“ odpovedá na otázku prečo sa rozhodol svoj život zasvätiť práve tejto práci.
Aktuálne Walid potrebuje hygienické balíčky pre ľudí, ktorí museli ujsť pred bojmi na juhu Libanonu. Jeden balíček so základnými hygienickými potrebami stojí 25 eur. Vo Walidovom regióne je už takmer 70 000 utečencov. Ubytovali ich v školách a telocvičniach. Ak zostanú bez hygienických potrieb, hrozí, že sa medzi nimi rozšíria choroby. Situácia v Libanone je vážna. Na vojnu vždy najviac doplácajú obyčajní ľudia. Tí z juhu krajiny stratili v dôsledku vojny Izraela s hnutím Hizballáh domovy. Bezpečie hľadajú v okolí Bejrútu a na severe krajiny. Pomôcť im môžete tu:
