Rusi nám menia plány

Mali sme v pláne navštíviť Chasiv Yar ležiaci asi desať kilometrov západne od Bachmutu. Rusi nám, ako už veľakrát, plány zmenili. Začali hneď od rána intenzívne útočiť práve na Chasiv Yar a aj na Avdijivku. V Avdijivke vlastne ani neprestávajú a podľa mnohých našich priateľov sú už jej dni zrátané. Tak sme pozreli do mapy a začali hľadať nový cieľ. Voľba padla na Niu-York. Tam sme už boli v lete minulého roku. K línii pri Horlivke je to z kraja mesta síce tri kilometre, ale z centra mesta viac ako šesť. A k Avdijivke skoro dvadsať. To je „safe“.

Náš fixer Saša išiel hneď ráno k zubárovi a tak vyrážame sami. Cestu poznáme. Po diaľnici na Doneck a pri kaviarni Veterok doľava. Teda pri tom čo z nej zostalo. Vedľa kaviarne totiž stojí telekomunikačný stĺp. Rusi ho chceli zničiť, ale ako už veľakrát, odniesol to civilný objekt. Od kaviarne až po blok post v doline pred mestom na plný plyn, lebo cesta je nekrytá a v dohľade Rusov. Na blok poste zamávať vojakovi a už sme v meste. Zastavujeme pri ikonickej pumpe s nápisom „Нью-Йорк“. Keď sme tu boli minulý rok, poslal Janke kamarát z Česka článok s nadpisom „Rusi sú na okraji New Yorku“ s ilustračnou fotkou práve tejto pumpy. Spravíme aktuálnu fotku a pokračujem do centra mesta. Okrem neutíchajúceho delostrelectva je sem tam počuť aj rachot ťažkých guľometov. Rusi sa dnes naozaj činia. A naši odpovedajú.

Zničená budova pri vstupe do mesta (zdroj: Marcel Rebro (2023))

V Niu-Yorku to žije

V meste je napriek tomu živo. Viac ako bolo v lete, viac ako keď sme tadiaľto prechádzali pred dvoma dňami. Na „hlavnej“ ulici pristavujeme postarší pár. Na bicykloch majú naložený náklad. Zoznamujeme sa. Tatiana a Vladimír si vezú domov humanitárnu pomoc. „Máme kapustu, mrkvu, zemiaky, repu. Bude boršč. Žena varí výborný,“ teší sa Vladimír. Mesto bolo v roku 2014 okupované Rusmi. Vladimír a Tatiana ostali a ostávajú aj teraz. „Kam by sme šli? Tu sme sa narodili, vyrastali, zoznámili a tu je náš domov. Tu aj zomrieme,“ pokračuje. Pýta sa kde bývame. Keď odpovieme že v Yablunivke, vzdialenej sotva pätnásť minút jazdy, zamyslí sa. „Tam som bol. Pred 23 rokmi,“ vraví. Pýtam sa či bol niekedy v zahraničí. „Jasne že som bol. Na vojne som bol v Nemecku,“ hrdo odvetí. Uvedomujem si čo znamená pre týchto ľudí odsťahovať sa. Nič iné nepoznajú, toto je ich domov. Ostanú na svojej pôde aj keď by tu mali zomrieť. A mnohí aj zomreli. Od začiatku vojny sú ich desiatky. Rozlúčime sa a smerujeme podľa inštrukcií k výdajnému centru.

Vladimír sa teší na boršč, čo navarí jeho manželka Tatiana (zdroj: Marcel Rebro)

Minúť ho nemôžeme. Pred zavretými dverami postáva hlúčik ľudí. Pofajčievajú, potichu medzi sebou debatujú, nedôverčivo pokukujú po cudzincoch. Nahlas a zreteľne pozdravíme. Žiadna odpoveď Len hlúčik sa ešte viac zomkne. Na zemi sedí staršia pani so psíkmi. Pozerá mi priamo do očí. Čupnem si k nej. „Majú obednú prestávku. A potom bude čas na kávu. Veď viete – úradník je pán,“ zdá sa že ľady sú prelomené. Pýtam sa, na základe čoho sa vydáva balíček s pomocou. „Musíš mať pas, potom dostaneš,“ odpovedá. Podaktorí majú preukazov celý štós.

Ľudia čakajúci pred výdajným miestom (zdroj: Marcel Rebro)

Čakanie na koniec obednej prestávky (zdroj: Marcel Rebro)

S rodinou v Rusku sa nebavím

Nikolaj má pasy za celú ulicu. „Pár susedov je starých, nedošli by, iným sa nechce. Ja vyberiem za všetkých a potom si rozdelíme,“ vysvetľuje. Má 72 rokov. Narodil sa v Rusku, do Ukrajiny sa prisťahoval s rodičmi ako 5 ročný. Pýtam sa či sa cíti byť viac Rusom alebo Ukrajincom. „Jasne že som Ukrajinec. Tu som vyrastal, tu mám priateľov. Aj ženu som si tu našiel. Ale je jedno čím sa cítim byť ja. Nie sme ani teraz v ani Rusku, ale ani na Ukrajine. Už desať rokov sme medzi dvoma kameňmi. Žijeme v zemi nikoho,“ odpovedá smutne. Vyzvedám, či je v kontakte so svojou rodinou v Rusku. „Už nie. Čo začala vojna, nie. Po prvé je to zložité. Na normálny telefón sa nedovoláš. Len cez internet. Ale čo je hlavné – nemám sa s nimi o čom baviť. Oni veria svojej propagande a myslia si, že ich armáda nás prišla oslobodiť. Sú normálne pomýlení a volia toho zloducha Putina. A asi sa aj boja. Keby tam u nich zistili, že komunikujú s nepriateľom, neviem ako by dopadli. Na Sibíri je miesta dosť.“

Nikolaj prišiel zobrať pomoc pre celú ulicu (zdroj: Marcel Rebro)

Trpia ľudia aj zvieratá

Tri ženy upratujú na budove sklo povybíjané od výbuchov. Zasklievať už nebudú. Zadebnia ako väčšinu ostatných. Teraz to nemá zmysel opravovať. Prichádza pani s taškou v ukrajinských farbách. Okolo nej poskakujú psíci. Volá sa Žeňa a psov má dokopy šesť. „Pobrala som k sebe všetkých po susedoch, čo odišli,“ vysvetľuje. „Ale ešte stále ich veľa ostalo na ulici. Ľudia sa vraždia lebo sú hlúpi. Ale prečo musia trpieť tieto nemé tvory,“ kladie básnickú otázku. „Rada by som sa porozprávala, ale musím ísť. Veď viete. Jesť treba,“ ponáhľa sa k výdajnému miestu, prenasledovaná svojou svorkou.

Pani Žeňa a jej psíci (zdroj: Marcel Rebro)

Mám nového kamoša (zdroj: Jana Čavojská)

Poberáme sa pomaly z výdajného miesta. Na lavičke pred jedným z domov sedí schúlená babička. Opatrne sa jej prihovárame. Napriek vysokému veku je čulá a hneď sa dá s nami do reči. Volá sa Oľga, má 83 rokov, vyštudovala vysokú školu a pracovala ako ekonómka. „Otec môjho muža zahynul pri oslobodzovaní vášho hlavného mesta – Bratislavy,“ vraví, keď zistí odkiaľ sme. Pýtame sa na rodinu. „Manžel zomrel, syn ostal v Donecku. Sama som,“ odpovedá. „Ponúknem vám niečo? Ste predsa hostia. Mám chlieb, mlieko,“ zaskočí nás neočakávanou ponukou. Zdvorilo odmietame a lúčime sa.

Osemdesiattri ročná pani Oľga  (zdroj: Marcel Rebro)

Medzitým na výdajnom mieste vybavili ďalšiu várku. Spokojní majitelia si tlačia svoje zásoby na bicykloch alebo nesú vo vreciach do bezpečia. Zdravíme sa ako starí známi, prehodíme slovko-dve. „Veď sa zastavte, keď prídete nebudúce. Ak boh dá, už bude po vojne. Žena navarí,“ vraví Nikolaj. Pýtam sa, či si myslí, že vojna sa čoskoro skončí. „To ja neviem. Ja som len obyčajný človek. Ale každá vojna raz skončí. Aj táto. Len či sa jej konca dožijeme aj my,“ lúči sa s nami. Ústa sa mu usmievajú, ale v očiach ostáva hlboký smútok a beznádej.

Ženy sa vracajú domov s prídelmi humanitárnej pomoci (zdroj: Marcel Rebro)