Sťopa Vitkovskyj s prezývkou Buď je veliteľ bataliónu bezpilotných systémov brigády Azov a jeden z najkompetentnejších ľudí, akých som na fronte stretla. Pri ňom a jeho ľuďoch vždy cítime napriek ťažkým podmienkam, v akých bojujú, optimizmus. Pozitívnu energiu.
Všetci prišli brániť Ukrajinu ako dobrovoľníci. Sú odhodlaní, sebavedomí v zmysle, že vedia, čo robia, a robia to čo najlepšie. Prichádzajú s technologickými inováciami, absolútne kľúčovými vo vojne dronov. S ich operátormi zostávame na pozíciách, delia sa s nami o postele, jedlo aj príbehy.
My im vďaka ľuďom, ktorí prispievajú na naše zbierky, môžeme voziť drony. A vieme, že ich použijú dobre.
Tu je rozhovor s Buďom, vznikol niekde v podzemí pri Kramatorsku:
Povedal mi napríklad toto:
Čo ťa robí šťastným?
Keď dostanem mesačnú štatistiku a vidím, že sme zabili veľa Rusov.
A pred vojnou?
To bolo tak dávno, že si na to ani nespomínam… Žil som viac materialisticky. Teraz som šťastný, keď môžem byť pár dní doma so ženou a s deťmi. A keď je tu na bojisku všetko v poriadku. Pozri sa na túto tabuľku. Jedenásty január 2025, srdiečko a všetky pozície zelenou. To znamená, že každý dobre pracuje, všetci sú živí, zdraví a majú dosť dronov. Že plníme svoje úlohy a vidíme výsledky našej práce. To je šťastie.
Ako vojna mení ľudí? Vidíš, ako sa toto celé odráža na psychickom stave vojakov?
Niektorí sa psychicky trápia viac, iní menej. Je veľká záťaž cítiť stres pri ceste na pozície a z pozícií, vidieť spolubojovníkov, ktorí skončili zranení a s amputáciami, vedieť, že z pozície sa nemusíš vrátiť živý. Berieme tieto veci vážne. Každý náš vojak trávi minimálne tri dni mesačne doma s rodinou. Psychicky si oddýchne. Nikto nemôže zostať zacyklený vo vojne piaty rok v kuse.
Nechcete, aby stratili kontakt s bežným životom.
Áno. Poviem to za seba. Svoje deti nevidím rásť. Som s nimi raz do mesiaca. Je piaty rok vojny, syn vyrástol, dcérka má zrazu takmer sedem rokov a ja netuším, kedy sa to stalo. Samozrejme, že sa mi to nepáči. Prídem po dcérku do škôlky a stretnem otca iného dieťaťa, ktorý by rovnako ako ja mohol bojovať, ale zostal doma. So svojím dieťaťom je každý deň. Trápi ma to. Ale zároveň viem, že som tu na svojom mieste. Keby som tu nebol, možno by bola moja dcéra častejšie so svojím otcom, ale moji chlapci by už nikdy neobjali svoje deti. Som, kde mám byť, robím svoju prácu preto, aby boli moji ľudia živí, zdraví a aby sa vrátili k svojim rodinám.
Koncom marca by sme sa znovu mali na východe Ukrajiny stretnúť s Buďom a jeho ľuďmi. Poslať dron im môžeš tu:
ĎAKUJEME
