„Pri Kupjansku som sa cítil bezpečnejšie ako teraz doma. Tam bolo jasné, kde je nepriateľ, odkiaľ a ako útočí. Dokázal som predvídať, čo sa môže stať. Tu nás Rusi ostreľujú celé noci, aj cez deň sa ozývajú výstrahy, netušíš, kedy na teba niečo letí… Našťastie máme pivnicu. A naše deti majú tvrdý spánok,“ hovorí Dmytro zo 114. brigády TRO. Je veterán, po troch rokoch na fronte požiadal o uvoľnenie zo služby, má päť detí, takže sa naňho branná povinnosť nevzťahuje. Mohol odísť do civilu. Vrátil sa domov pod Kyjev k rodine. S brigádou sa však nerozlúčil. Organizuje aktivity pre veteránov, zranených, invalidov aj pre rodiny, ktoré otcov v boji stratili.

Dronista „Syn“ zo 114. brigády TRO (zdroj: Jana Čavojská)

Pár dní predtým sme boli v Kupjansku s jeho druhmi. Rozprávali nám nielen o tom, ako bojujú, ale aj ako sa starajú o svojich zranených, o vojakov, ktorí v boji prišli o končatiny, a o rodiny svojich mŕtvych. Situácia v ich časti frontu je zložitá. Na pozície sa dá dostať iba v noci – ale aj to je obrovské riziko, lebo ruské drony s termovíziou vidia aj potme. Pozície vojakov úplne vpredu volajú „nory“. Nie sú to poriadne zákopy. Skôr diery v zemi. Poriadny zákop tam v súčasných podmienkach už nikto nevykope. Zásoby im zhadzujú z dronov. Ak sa dá. Keď sme tam boli, práve sa nedalo. V horúčavách nebolo možné na pozície už štvrtý deň dopraviť ani len vodu…

S vojakmi zo 114. brigády TRO (zdroj: Jana Čavojská)

Jednotky teritoriálnej obrany pôvodne vznikli, keď sa po ruskom vpáde do Ukrajiny dali dokopy ľudia vo svojom meste, pripravení brániť ho. Neskôr sa stali súčasťou ozbrojených síl a nasadzujú ich, kde treba. Hovorí sa, že vekový priemer vojakov v nich je okolo 50 rokov. To vytvára zvláštnu, zaujímavú skladbu ľudí, ktorí majú toho už veľa za sebou a potom ich spojila vojna.

Presne tak to je v 114. brigáde. Stretávame Valentina. V civile je podnikateľ, boli časy, keď vo svojej firme zamestnával 600 ľudí, teraz pestuje rôzne odrody najštipľavejších papričiek z celého sveta a vyrába omáčky. Keď nebojuje, rieši z ubytovania v tyle firmu. Prespali sme tam, dá sa povedať, že sme tam strávili pomerne pikantný večer, lebo chladničku mali plnú štipľavých omáčiek. Alebo Oleksij. Na otázku, čím je v civile, odpovedá: „Najsilnejším mužom Ukrajiny.“ Predtým zápasil, trénoval deti a vyhrával exhibičné silové súťaže. Veliteľ Andrij. Horský vodca a záchranár, rovnako ako jeho otec a starý otec. V dronovej dielničke v domčeku v blízkosti fronto sme navštívili Tumana, muža, ktorý celý život doma niečo majstroval, potom narukoval, jeho auto nabehlo na ruskú mínu, on prišiel o nohy, oko a prst na ruke, ale s protézami sa vrátil a montuje drony.

Serhij prišiel o nohy, ale vrátil sa k svojej jednotke. (zdroj: Jana Čavojská)

K dronistom nás vezie profesionálny filmový kameraman. Hovoria nám, že sa stretneme s Plukovníkom a Synom. Čakali sme vojaka vysokej šarže a jeho syna. Toto však boli mladí chalani a išlo o ich call sign, prezývky v armáde. Syn sa okrem bojových akcií pripravoval na svadbu, o mesiac si má so svojou láskou povedať áno.

Podvečer sme prišli k Babe Jage. Opäť armádna prezývka. Rok žila v zákopoch, išiel jej muž, tak išla s ním. Teraz chystá pre vojakov zásoby, ktoré im potom dopravujú na pozície nákladnými dronmi. Práve je problém aj s vodou. No keď sa dalo, posielala im tam dokonca teplé jedlo priamo zo sporáka. Letela tam už aj narodeninová torta.

U delostrelcov zo 114. brigády (zdroj: Jana Čavojská)

Ukrajinci hovoria, že kým my počítame vojnu na dni, oni na svojich mŕtvych. A že vojna si berie tých najlepších z nich. Po tých najlepších zo 114. brigády zostali deti. Prežívajú veci, ktoré si nezaslúži zakúsiť žiadne dieťa. Rusi im zobrali ich drahých, zobrali im aj bezstarostnosť detstva, ešte aj spánok im berú ruské strely. Práve pre tieto deti chceme v auguste urobiť tábor na Zakarpatí. Ockov im už, žiaľ, nevrátime. Ale spoločne im môžeme vrátiť aspoň kúsok detstva. Aspoň na sedem dní.

Deti v našom tábore na Zakarpatí (zdroj: Nezlomní)

Dmytro a veteráni zo 114. brigády na seba zobrali veľa úloh. Máme cenovo dostupné ubytovanie v horách na Zakarpatí. Dmytro píše každý druhý deň s tým, že sa stále snaží nájsť čo najlacnejší autobus. Na Zakarpatí je to zatiaľ bezpečné. Takmer nevypadáva elektrina, nehúkajú sirény, večer sa svieti, nie je zákaz vychádzania. Akýsi závan normálneho sveta v celej tej nenormálnosti. S našimi ukrajinskými priateľmi sme zorganizovali už 12 táborov. Približne 600 detí prežilo 7 pekných dní bez vojny. Pomôžeš nám poslať do tábora deti padlých vojakov zo 114. brigády?

https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

ĎAKUJEME

NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro