Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna. Mal by 25 rokov. Anton. Rozhodol sa pre vojenskú školu, otec je vojak. „Mama, začala sa vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nadránom ešte ozvať domov.

Na dvojstý deň vojny Antona zabili. Tatiana neplače vždy, keď o ňom hovorí. Ale ruky sa jej trasú stále. Neexistuje väčšia tragédia pre rodiča, ako prežiť smrť svojho dieťaťa. „Ako sa držia tvoji chlapci?“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje. „Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička odporučila, aby s tou správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrij dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Zobudí sa a až po chvíli mu dôjde, že syn je mŕtvy.

„Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy. Nikdy to nezažije,“ pokračuje Tatiana. Pomáha odísť z domu, kde jej Antona pripomína každá jeho fotka, každé miesto, ktoré mal rád, jeho obľúbená šálka a všetky spomienky.

Hoci tu v tábore vyplače veľa sĺz, cíti, že práve to je cesta, ktorá jej pomôže ísť ďalej. Hlavne keď sa Andrijovi skončí dovolenka – prvá od začiatku vojny – a vráti sa na front. A ona bude opäť prežívať každý okamih v strachu o jeho život.

Celá Janina reportáž z táborov, v ktorých sa snažíme priniesť trochu úľavy ženám, deťom a rodičom ukrajinských vojakov, zabitých ruskými agresormi, je tu v online Pravdy.

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/715099-zabudol-si-ze-hrdinovia-nezomieraju