„Ja nemám ocka,“ povie dievčatko. „Ani ja nemám ocka,“ zareaguje chlapček. „Ja už dlho nemám ocka,“ pokračuje ďalšie dievčatko. „Môj ocko nie je doma. Je na vojne. Niečo sa stalo a on je nezvestný. Neberie telefón. Veľmi chcem, aby sa vrátil ku mame a ku mne,“ vysvetlí aj Nikita.

Naliehavý hlások päťročného chlapčeka ďalej rozpráva o tom, ako bol ocko naposledy doma z frontu. Priniesol aj FPV drony a okuliare. Lietal s nimi a nechal malého Nikitu pozerať sa do okuliarov.

Lenže od mája sa už ocko neozýva. Naposledy do telefónu povedal, že má teraz nejakú prácu a zavolá potom. Ozvali sa jeho spolubojovníci z pozície dronistov. Videli, ako Romana našiel ruský FPV dron. Nemohli mu vraj pomôcť. Nemohli vyniesť jeho telo.

Nikitova mama Ľuba (26) nám tento príbeh potichu rozpráva v posledný večer sedemdňového terapeutického pobytu pre rodiny zabitých a nezvestných ukrajinských vojakov, ktorý sme s naším občianskym združením Nezlomní zorganizovali na strednom Slovensku.

S Romanom sa poznali odmalička, ale pred deviatimi rokmi ich spojila práca v pekárni. Zamilovali sa, vzali sa. Prišiel malý Nikita. Mal rok, keď Rusi zaútočili na Ukrajinu. „Mám sedieť doma a pozerať televízor, keď naša krajina bojuje o prežitie?“ opýtal sa Roman a odišiel bojovať. Ľuba nemala protiargument.

„Neverím,“ hovorí teraz o jeho smrti. Aj keď všetka logika jej hovorí, že Roman neprežil. Ale čo ak ho dron predsa len nezabil a po úteku jeho spolubojovníkov prišli Rusi a vzali ho do zajatia?

Počula už aj o prípade, že muža identifikovali metódou DNA z ruky nájdenej v skrumáži častí tiel na bojisku, pochovali ho a po deviatich mesiacoch sa vrátil z ruského zajatia bez ruky. A tak zatiaľ Nikitovi hovorí, že nevedia, čo je s ockom. Že neberie telefón.

Kedy sa vráti?

Na inom mieste, na podobnom terapeutickom pobyte v dedinke Drahobrat uprostred ukrajinských Karpát, si 30-ročná Ira utiera slzy. So svojím Seriožom je od trinástich. „Rusi mi zobrali to najdrahšie. Človeka, s ktorým som žila od detstva, ktorý bol pre mňa všetkým.“

Serioža zmizol pred deviatimi mesiacmi pri Pokrovsku. Čerstvo mobilizovaný, bola to jeho prvá cesta na pozície. „Stále sa nádejam, že žije, že je v zajatí, že sa vráti a všetko bude zas dobré. Verím tomu. Spolieham sa na to. Lebo ak nie… neviem, čo budem robiť.“

Keď napadne sneh a deti sa idú sánkovať, Irini synovia sa neusmejú. Zo zasneženého kopca sa spúšťajú s vážnymi, smutnými výrazmi v tváričkách.

Takých detí je tu veľa. Tie najmenšie ešte celkom nerozumejú, čo znamená smrť. Niekto zomrel, ale v rozprávke predsa znovu ožije. Tak prečo nie ocko? „Kedy sa vráti?“ nástoja dcérky Java a Nika na Nasťu.

Naposledy jej zavolal raz o druhej v noci pred odchodom na pozície. Potom sa ozval už len jeho spolubojovník. „Nasťa, dostali sme sa pod obstrel a Žeňku to zasiahlo do hlavy, keď som ho videl naposledy, bol ešte živý a volal o pomoc,“ napísal jej.

Obvolala všetky nemocnice v Charkivskej oblasti. Dopátrala sa – lekár jej oznámil, že jej muža sa mu nepodarilo zachrániť.

Nasťa má 31 rokov, doma urnu s popolom mŕtveho muža. Jediné, na čo čaká, je, kedy oslobodia Dniprorudnyj. Aby ho mohla pochovať doma. A nevie, čo má odpovedať dcérkam, keď sa pýtajú, kedy sa ocko vráti domov.

Žijeme s nádejou

„Boli sme ako jedno telo. Keď som sa to dozvedela, ako keby mi vyrvali srdce z hrude a roztrhali dušu. Ale viem, že Olexandr by chcel, aby som sa držala. Aby som sa postarala o deti. A aby vyrastali v slobodnej krajine.“

Anastasia mala 15 a Olexandr 16, keď začali spolu chodiť. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi. Potom sa vzali a narodili sa im Nikita a Marhareta. Olexandr mal autodielňu, rovnako ako jeho otec a dedo, jeho dedo dokonca vlastnoručne vyrobil prvý a jediný automobil v Ukrajine.

Olexandr bol vždy ochotný pomôcť, vo dne, v noci, keď mu niekto zavolal, že má s autom problém a zostal niekde visieť, Oleksandr sa obliekol a ponáhľal sa vyriešiť situáciu.

Keď 24. februára 2022 napadla ruská armáda Ukrajinu, takisto sa okamžite obliekol a pridal k teritoriálnej obrane. Najprv bránil obce na hranici Kyjivskej oblasti, potom jeho jednotku prevelili a bojoval postupne pri Bachmute, Soledare, Torecku a Časovom Jare.

Naposledy zavolal do Moskovky v Kupjanskom rajóne. 9-ročná Marhareta mu povedala, že by veľmi chcela, aby sa vrátil domov. „Dcérka, vieš, že ak by som nebol tu, vy by ste nemohli byť doma,“ odpovedal jej.

A to bol posledný rozhovor. Potom odišiel na pozíciu. Od 9. júla 2025 je nezvestný.

Anastasia to deťom vysvetlila. „Že zmizol, ale nezomrel. Žijeme s nádejou. Ale je to veľmi ťažké. Deťom je za otcom smutno. Mne je smutno za mužom. Chodíme k psychológom, našťastie ich máme vďaka jednej mimovládnej organizácii zadarmo.“

Okrem toho Anastasia po Olexandrovi pátra. Prehľadáva ruské telegramové kanály. Také, na ktorých dozorcovia zo zajateckých táborov publikujú videá s ukrajinskými zajatcami.

„Vidím, čo robia našim zajatým vojakom. Je to hrozné. Nechápem, ako to môžu nejaké tvory robiť – nechcem povedať, že ľudia, lebo ľudia by také veci druhým nikdy neurobili.“ Ona medzi tvárami mučených zajatcov hľadá tvár svojho muža. A verí, že ju tam raz predsa len zbadá.

Vykričať svoj hnev

Tu, v malom hoteli s jednoduchými izbami, si ženy navzájom rozumejú. Lebo všetky stratili mužov. Už tá komunita a porozumenie sú liečivé. Lebo doma od susediek občas počujú, že keby ich muži neboli hlupáci, nešli bojovať a zostali doma tak ako manželia dotyčných žien, mohli ešte žiť.

„Keby môj muž nešiel bojovať, už by sme sa všetci učili po rusky,“ zvykne na to odseknúť Anastasia. Opisuje podmienky, v akých Olexandr a jeho druhovia držia frontovú líniu – stále o ňom hovorí v prítomnom čase.

„Voda je problém. Zhadzujú im ju z dronov. Kto po ňu vybehne zo zákopu, riskuje život. Na pozíciách sú tridsať a viac dní. Keď prídu na dovolenku, nedokážu sa adaptovať na normálny život, lebo zažili vojnu, videli zomierať svojich druhov. Aj môj muž bol iný ako predtým. Hocičo uňho spustilo prudkú reakciu. Nám manželkám je veľmi ťažko. Všetko zostalo na nás. Chodíme do práce, musíme sa starať o deti, o domácnosť, o byt, opravovať, čo treba. A na dovolenku nám prichádzajú naši muži úplne iní, než boli predtým. Musíme byť opatrné. Správať sa tak, aby cítili našu podporu.“

V ukrajinských Karpatoch sa zamračilo a fúka studený vietor. Napriek tomu kráčame so ženami, deťmi a terapeutkou Lesyou Kupčuk do kopca k horskému jazeru Ivor. Cestou Lesya zorganizuje jednoduchú terapiu: kričať. Najprv po jednom, potom v malej skupine. Krič na hory, krič z plných pľúc, vykrič všetok svoj hnev, smútok a neistotu. Všetci sa potom cítime lepšie.

Pri jazere ženy rozvinú ukrajinské zástavy. Majú na nich mená a fotky svojich nezvestných mužov. Dátumy ich narodenia, zmiznutia, jednotku, kde bojovali. A odkazy. „Čakáme ťa doma.“ „Veríme. Čakáme. Ľúbime.“

Aj tie, ktorých manželia už nežijú, majú zástavy na ich počesť. Fúka a ony sa chcú so zástavami odfotiť. „Roman, poď si chytiť ocka,“ kričí Irina na šesťročného synčeka. On dovtedy radšej hádzal skalky do jazera a rozbíjal tak tenký ľad. Po týchto slovách uteká za mamou a poslušne podrží roh zástavy.

Strašná nočná mora

Irina má 27 rokov. Jej otec aj manžel išli brániť Ukrajinu ako dobrovoľníci hneď v prvé dni vojny. Otec zomrel pred dvomi rokmi, síce na fronte, ale prirodzenou smrťou.

Keď odchádzal Serioža, Irina plakala. Roman nemal ešte ani tri roky. „Necháš ma tu samu a odídeš,“ vyčítala mužovi. „Čo urobím tu? Keď prídu Rusi, zabijú mňa aj vás. Tu nezmôžem nič. Tam ťa môžem ochrániť,“ vysvetlil jej.

Pochopila. „Začala som ho podporovať. Mal to tam oveľa ťažšie ako ja doma. Po tom všetkom, čo tam videl a zažíval.“

Seriožu stretla, keď mala štrnásť. Nikdy sa s ním ničoho nebála. Vždy vedel, ako sa zachovať, poradil si v každej situácii. Irina dúfala, že všetko bude dobré aj vo vojne. Bol všestranný, onedlho mal postúpiť na vyššiu pozíciu a prejsť k logistom viac v tyle.

No Serioža už nie je. V marci ho zabili pri dedine Nadežda v Chersonskej oblasti. Ockovo telo priviezli domov 27. marca. Na Romanove šieste narodeniny. Práve mal v škôlke oslavu.

Všetky deti boli oblečené v tradičných ukrajinských vyšívankách. Irina prišla v čiernom, už vedela, že nemá muža. Ale nedokázala to Romanovi povedať. „Tato je v nemocnici,“ oznámila mu. Ale on to pochopil: „Mama, ja viem, že tato už nežije.“ Malý chlapec dostal na svoje šieste narodeniny rakvu so svojím mŕtvym otcom. Pohladkal ho, pobozkal a povedal mu, že ho veľmi ľúbi.

„Vtedy sa náš príbeh skončil a začala sa strašná nočná mora,“ hovorí Irina. Nevie, ako ďalej. „Putin mi zobral môj život, srdce, dušu. Toľko žiaľu priniesol do našej rodiny a krajiny. Môj muž leží v chladnej zemi. A on dáva ďalšie rozkazy na zabíjanie detí… Veľmi by som chcela, aby Serioža žil. Ale mám to, čo mám.“

Deťom z tohto príbehu môžete pomôcť a prispieť na sedem dní tábora na Slovensku. Prispieť môžete cez Donio.