Ahoj dobrý človek. Predstav si, že si 12 ročné dievča a žiješ v domčeku pri priehrade, vzdialenom päť kilometrov od frontu. Otca si nikdy nepoznala, mamu zabila ruská bomba a ty si ostala sama s postihnutým bratom a babkou. Nevieš si to úplne dobre predstaviť? Skúsim ti s tým pomôcť a predstavím ti tvoje alternatívne ja, súhlasíš? Len mi sľúb, že dočítaš až do konca.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a vyrastala si s mamou a bratom. Otca si nepamätáš, mama o ňom nikdy nerozprávala. Máš aj staršieho brata, Alexa, narodil sa postihnutý. Teta Nataša povedala, že otec veľa pil a pracoval v železiarni. Keď sa narodil brat, otec všetkým vravel, že na vine je mama, lebo má „zlú krv“. A začal piť ešte viac. Keď zistil, že mama čaká teba, odišiel niekam do Ruska. Nechcel sa starať o ďalšieho mrzáka, povedala teta Nataša.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a mamu zabila ruská bomba. Ráno išla do obchodu, kúpiť niečo na jedenie. Chcela si ísť s ňou, ale nechala ťa doma. Dnes to veľmi padá, povedala. Myslela bomby. Ruské bomby. Pred odchodom ťa pohladkala po tvári a sľúbila, že ti kúpi niečo dobré. V ten deň to naozaj padalo. Váš domček sa otriasal od vzdialených výbuchov. Držala si brata za ruku. Mamina nechodila, dlho nechodila. Verila si, že sa len niekde ukryla pred bombami. Večer prišla teta Nataša. Nič nehovorila, len ťa objala a plakala. Ty si plakala tiež a vedela si, že mamina sa už nevráti.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a ostala si sama s babkou a bratom. Presťahovali ste sa do babkinho domu. Má pivnicu, kde sa môžete schovať, keď Rusi bombardujú. Ale neschovávate sa. Rusi totiž strieľajú skoro stále a vy dve s babkou, Alexa do pivnice bez pomoci nedostanete. Už si si na zvuk rakiet a delostreleckých granátov zvykla. Rusi za riekou strieľajú v nepravidelných intervaloch a na náhodné miesta. Teta Nataša povedala, že to je taktika. Terorizujú obyvateľov a snažia sa ich zlomiť. Nezáleží im na tom čo trafia. Horšie sú drony. S nepríjemným bzučaním sa z ničoho nič prirútia z oblohy. Útočia na autá, náhodných chodcov. Všetko čo sa hýbe. Našťastie máte psa, Rexa. Chodíš von len s ním. Počuje dron už z diaľky a beží sa schovať a ty vieš, že máš pár sekúnd na to, aby si sa ukryla tiež.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a prišiel ku vám svätý Nikolaj. Bolo to dva dni pred Vianocami, keď niekto zabúchal na bráničku. Vykukla si z okna a za plotom si zbadala dvoch cudzích ľudí. Usmiatu ženu a chlapa s bielou bradou v uniforme. V rukách držali veľké biele igelitky. „Otvorte, prišiel svätý Nikolaj a priniesol vám darčeky,“ kričal ten chlap. Babka povedala, aby si počala vnútri a šla za nimi. O chvíľu sa vrátili a už sa usmievala aj babka. „Pozri koho nám boh poslal, vnučka moja,“ opakovala stále dokola. Cudzinci začali vykladať obsah tašiek. Múka, krúpy, olej, cestoviny, ryža. A tebe dali mandarínky, jablká a veľký balík čokoládových cukríkov. Babka plakala od šťastia. Ten chlap nebol Nikolaj ale Marcel. Jeho žena sa volala Jana. Hovorili zmesou ukrajinčiny a ruštiny so zvláštnym prízvukom. Povedali, že sú NEZLOMNÍ a asi to bola pravda, lebo Marcel to mal napísané na nášivke, čo mal na ľavom ramene. Babka im rozprávala o tom ako žijete, ako sa o vás stará a nemôže ochorieť, lebo už nemáte nikoho. Jana ju objímala o obe plakali. O dva dni prišli znovu. Večer. Priniesli ďalšie zásoby a jednorázové plienky pre Alexa. A Jana povedala, že vo februári budú robiť pre deti z mesta tábor v Karpatoch a že vybavia, aby si tam šla aj ty. Každý večer si sa modlila, aby to bola pravda.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a boh ťa vyslyšal. Po novom roku prišiel ku vám pastor Roman a povedal, že môžeš ísť do tábora. Nechcela si tomu veriť. Babka zalomila rukami, že na to nemáte, lebo že jej penzia vám vystačí ledva na potraviny. Zosmutnela si, ale pastor povedal, že nemusíte platiť nič, lebo všetko zaplatili dobrí ľudia zo Slovenska. Celé dni si premýšľala o tom aké to bude v tom tábore. Prvú februárovú nedeľu ťa babka vyprevadila na faru. Už tam čakali ďalšie deti. Veľa detí. Niektoré si poznala, ďalšie boli z iných častí mesta. Keď pre vás prišiel autobus, začal ruský nálet. Schovali ste sa na fare a spoločne sa modlili. Po tme, lebo vypadla elektrina a okná na fare sú zatemnené. Ostreľovanie bolo nekonečné a pri jednom výbuchu si mala pocit, že vám fara padne na hlavu. Keď paľba skončila a vyšli ste von, zbadali ste, že panelák vedľa fary zasiahla raketa. Dymilo sa z neho, požiarnici sa snažili uhasiť požiar, záchranári vyťahovali z trosiek telá.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a stal sa zázrak. Nastúpili ste do autobusu, ten vás odviezol do mesta, ďalej od frontu. Tam ste prestúpili na vlak. Viezla si sa vlakom prvý krát v živote. Šli ste deň a noc, ale ty si nemohla zaspať. Pozerala si stále z okna, sledovala ubiehajúcu krajinu a premýšľala o ľuďoch čo tam žijú. Nakoniec ste dorazili do tábora v Karpatoch. Bolo to tam ako v rozprávke. Ubytovali ťa na izbe spolu s ďalšími troma dievčatami. Na izbe ste mali kúpeľňu s teplou vodu a sprchou. Pastor Roman pri večeri povedal, že toto všetko máte vďaka Jane a Marcelovi a že zajtra sa pôjdete sánkovať. Nevedela si sa dočkať. V Nikopole v zime sneží bežne, ale nie sú tam kopce na sánkovanie. A nemáte ani sánky. Hneď ráno ste vyrazili na kopec. Chlapci vás guľovali a naháňali. Bolo to úžasné. Poobede ste mali aerobik a večer ste šli do vírivky. V noci si znovu nemohla zaspať, spomienky na dnešný deň ti lietali hlavou ako splašené, posteľ sa s tebou točila.

Voláš sa Lena, máš 12 rokov a zažila si sedem dní bez vojny. Na druhý alebo tretí deň si už úplne zabudla, že existuje vojna a Rusi, čo vraždia tvojich susedov a známych. Žila si svoj krásny zázrak, bez ruských dronov a rakiet. Len vždy pri večeri, vám pastor Roman pripomenul, aby ste sa spoločne pomodlili sa svojich blízkych a za ľudí, vďaka ktorým ste tu. Modlila si sa spolu s ostatnými a v kútiku duše si dúfala, že tábor sa nikdy neskončí. Ale skončil. Posledný deň ste ešte šli na výlet džípmi. To sa páčilo hlavne chlapcom, tebe by stačili aj sánky. Keď ste odchádzali domov, plakala si. Veľa detí plakalo. Chalani sa tvárili, že sú nad vecou, ale videla si ich vlhké oči. Ty si objímala kamarátky a dúfalai, že znovu ku vám príde Jana a Marcel a povedia, že bude ďalší tábor …

Volám sa Marcel, mám 56 a rokov a detí ako Lena som žiaľ stretol a stretávam stovky. Spolu s mojou partnerkou Janou im chceme vrátiť vieru v dobro. Financujeme a organizujeme tábory pre deti z Ukrajiny. Tábor, na ktorom 65 detí z Nikopola zažilo svoj malý zázrak, bol v poradí už jedenásty, ktorý sme spolu s OZ Berkat zafinancovali. Šesťdesiat päť detí si užilo sedem dní bez vojny, sedem dní bez ruského ostreľovania, sedem dní bez hrozby nepriateľských dronov. Tento skončil, ale my už začíname pripravovať ďalší. Prispieť na tábor a pomôcť nám konať dobro, môžeš tu:

https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol

Ďakujeme dobrý človek. Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za „naše“ deti!

NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro

Nezlomní počas cesty do Časiv Jar, október 2023 (zdroj: Marcel Rebro)