Ahoj dobrý človek. Predstav si, že si 14 ročné dievča a žiješ v mestečku na východe Ukrajiny, len pár kilometrov od frontovej línie. Každý deň ti nad hlavou lietajú ruské drony, bývaš v dome u babičky, lebo ten váš rozbila ruská bomba. Ocko zahynul na fronte. Nevieš si to úplne dobre predstaviť? Skúsim ti s tým pomôcť a predstavím ti tvoje alternatívne ja, súhlasíš? Len mi sľúb, že dočítaš do konca.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a už si ani nepamätáš kedy si bola v škole. Takej tej normálnej škole. S lavicami a učiteľom. Bolo to dávno. Naozaj dávno. Pred covidom. Potom prišiel 24. február 2022. Tvoju krajinu napadli Rusi. Nie že by v nej doteraz neboli. Ale ty si bola dieťa a nejak si to nevnímala. Rodičia sa rozprávali o separatistoch a zelených mužíčkoch niekde na Kryme. Na Kryme si nikdy nebola a zelených mužíčkov si si predstavovala ako rozprávkových škriatkov. Vo februári začala „plnoformátová“ vojna. Tak to povedal ocko. Predtým ako sa prihlásil do armády.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a ocka ti zabili Rusi. Ocko šiel bojovať proti tým zeleným mužíčkom. Nechápala si. Mama plakala a ty si plakal s ňou. Aj mladší brat Saša plakal. Ocko sľúbil, že bude na seba dávať pozor. Každý deň písal mame. Najskôr dlhé správy. Ako ich trénujú, ako si našiel nových priateľov. Potom ho poslali bojovať. Do Mariupoľa. Správy chodili menej často a boli kratšie. Ocko písal, že Rusi majú prevahu. Potom už posielal len jeden znak. Plus. Žijem. Potom správy prestali chodiť úplne. Jedného dňa prišla SMS. Ocka zabili. Padol pri obrane rodnej Ukrajiny. Mama plakala, ty si plakala. Aj malý Saša plakal.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a váš dom rozbila ruská bomba. Stalo sa to pár dní po tom, ako prišla správa, že zomrel ocko. Mali ste malý domček na predmestí. Boli ste práve aj s maminou a Sašom pre humanitárnu pomoc, keď na mestečko začali padať bomby. Lietadlá, čo ich zhadzovali ste nevideli. Boli to kĺzavé bomby. Rusi ich vyrábajú z normálnych bômb, tak že na ne namontujú krídelká. Nie sú príliš presné, ale pri bombardovaní mesta to nevadí. Stačí, že trafia mesto, povedal ujo Pavel. Prilietali so svištivým zvukom, vybuchovali explóziami, ktoré trhali uši. Boli ste s maminou aj Sašom v kryte a držali sa navzájom. Neplakali ste. Keď nálet skončil, vyrazili ste domov. Nenašli sme ste dom. Ani ulicu. Bola to trojtonová bomba. Taká čo pri dopade vymaže celú ulicu, povedal ujo Pavel. Mama sa rozplakala. Ty si sa rozplakala. Aj Saša sa rozplakal. Saša plače doteraz. Každú noc. Každú plače až sa mu trasú plecia. Bývate u babičky. Spolu s bratrancami, ktorým tiež rozbili dom. Spávaš so Sašom v jednej posteli. V noci vzlyká. Pritúliš ho k sebe a snažíš sa ho utíšiť. Niekedy sa pociká. Ráno operieš v studenej vode plachtu a vysušíš matrac, ale veľmi to nepomáha. Matrac páchne močom a strachom.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a nové oblečenie ti mamina nekúpila už niekoľko rokov. Nikdy ste nemali peňazí nazvyš a často si dostávala obnosené šaty po starších deťoch z príbuzenstva. Teraz je to iné. V meste už nie sú otvorené skoro žiadne obchody. A keby aj boli, nemala by ti mamina za čo kúpiť nové veci. Mamina pracovala vo fabrike. Keď začala vojna, fabriku zavreli a mamina začala dostávať podporu. Tá nevystačí ani na jedlo, povedala mamina. Našťastie do mesta chodí humanitárna pomoc. Tam dostanete aspoň základné potraviny. A potom je tu ešte pastor Roman a jeho žena Inna. Dvakrát do týždňa pečú na fare čerstvý chlieb a rozdávajú ho ľuďom. To je sviatok.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a stále sa pozeráš na nebo. Zvykla si si chodiť tak, aby si mala nad hlavou stromy, aby si bola pri budove, aby si mala na dohľad vchod do nejakého domu. Podvedome kontroluješ oblohu. Lebo z oblohy prichádza smrť. Z oblohy padajú drony. Ruské drony. Zo základne, čo majú Rusi hneď za riekou. Ujo Pavel povedal, že je to výcviková základňa a nemusíme sa báť, že zaútočia. To len trénujú. Trénujú dronisti, trénujú delostrelci. Na začiatku vojny, keď leteli drony alebo rakety, pustili v meste sirény. Teraz ich už nepúšťajú. Museli by hučať celý deň. A aj tak by to bolo jedno. Ľudia si na drony zvykli. Väčšinou tie drony aj tak trafia len nejakú budovu a zaparkované auto. Najčastejšie biele auto. Ujo Pavel povedal, že biele autá si vyberajú preto, lebo ich na tmavej vozovke ich lepšie vidia v kamere dronu. Horšie je, keď si dron vyberie človeka. Žiaden človek nebeží tak rýchlo, aby utiekol pred dronom. Jediné čo pomáha, je rýchlo zabehnúť do bezpečia. Do vchodu, pod stromy. Ak stihneš. Kamarátka Vera to nestihla. Mala 14 rokov ako ty. Šla babičke pre lieky do lekárne. Dron ju zastihol na otvorenom priestranstve. Pochovali ju na cintoríne za mestom. Na pohrebe bola len jej mama a súrodenci. Chcela si ísť aj ty, ale ujo Pavel povedal, že by to nebolo bezpečné. Lebo pre Rusov je skupina ľudí dobrý cieľ. Aj keď je to pohreb dievčaťa, čo sami zabili.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a onedlho budú Vianoce. Už dva roky ich neoslavujete 7. januára, ale 25. decembra. Ste síce pravoslávni, ale chcete sa odpútať od ruského dedičstva, povedal ujo Pavel. Nerozumieš tomu, ale nevadí ti to. Darčeky aj tak nebudú. Mamina nemá peniaze, babka nemá peniaze, susedia nemajú peniaze. Nikto v tvojom okolí nemá peniaze. Určite nie na darčeky. Teba by potešil nový kabát. Ten čo máš, nosíš už tretí rok. Ale aspoň si doňho už dorástla, smeje sa mamina.
Voláš sa Naďa, máš 14 rokov a na zázraky a kúzla už neveríš. Nie po tom, čo ocka zabili zelení mužíci. Nie po tom, čo vám domček rozbila ruská bomba. Nie po tom čo Veru zabil bzučiaci dron. Už neveríš, že dobro existuje. Ale pastor Roman povedal, že tento rok darčeky budú. Že budú Vianoce. Boli tu na jeseň dvaja divní ľudia zo Slovenska. Žena a muž – Jana a Marcel. Mali foťáky a zaujímali sa o všetko v meste. Hlavne o deti. Pastor sa ich pýtal, prečo neostali doma, prečo sa trepú sem, kde je vojna a kde môžu zomrieť. Oni povedali, že nemôžu sedieť doma so založenými rukami, keď ich sused bojuje so zlom. Hovoria si NEZLOMNÍ. A oni vraj sľúbili, že zoženú peniaze na vianočné darčeky pre všetky deti v meste. Veľmi tomu neveríš, lebo detí v meste je viac skoro 1500 a zohnať toľko peňazí … a tí dvaja vraj sľúbili, že spravia pre deti z mesta tábor. Niekde na Západnej Ukrajine. Samozrejme nie pre všetkých 1500 detí. Taký veľký tábor asi nie je. Pre 65, povedala mamina. Bolo by skvelé, keby vybrali aj teba. Byť týždeň niekde, kde nelietajú drony, kde nepadajú granáty.
Volám sa Marcel, mám 56 a rokov a detí ako Naďa som žiaľ stretol a stretávam stovky. Spolu s mojou partnerkou Janou im chceme vrátiť vieru v dobro. Financujeme a organizujeme tábory pre deti z Ukrajiny. Poslali sme teraz financie na darčeky, pre 800 detí z Nikopolu. Financie vyzbierané od dobrých ľudí na Slovensku. V sobotu vyrážame na ďalšiu cestu do vojnou sužovanej Ukrajiny. Vezieme drony a nabíjacie stanice pre obrancov Ukrajiny. A vezieme aj Vianoce deťom do Nikopolu.
Marcel, jún 2023 (zdroj: Marcel Rebro)
Jana, august 2023 (zdroj: Marcel Rebro)
Ešte stále môžeš prispieť aj ty a poslať trochu dobra. Link na zbierku je tu:
https://donio.sk/posli-vianoce
Začiatkom budúceho chceme naozaj 65 detí z Nikopolu zobrať na sedem dní do tábora na Západnej Ukrajine. Na celý tábor potrebujeme 10.000 EUR. Chýba nám zatiaľ pomerne veľa, ale máme ešte čas a veríme, že sa nájde dosť dobrých ľudí, čo túto myšlienku podporia.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Podobných táborov sme už spolu s OZ Berkat zafinancovali niekoľko. Dva sme dokonca sami zorganizovali na Slovensku. A vieme, že to naozaj funguje. Viac o táboroch si môžeš pozrieť tu …
Ďakujeme dobrý človek. Ďakujeme za Ukrajinu!
