Ahoj dobrý človek. Predstav si, že máš šesť rokov. Žiješ s mamou neďaleko Kyjeva. Ocko odišiel bojovať proti Rusom. Sľúbil, že príde na tvoje narodeniny. Neprišiel. Priniesli jeho telo. Nevieš si to úplne dobre predstaviť? Skúsim ti s tým pomôcť a predstavím ti tvoje alternatívne ja, súhlasíš? Len mi sľúb, že dočítaš do konca.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a ocko s dedkom odišli bojovať za Ukrajinu. Mal si vtedy tri roky a veľmi si to nepamätáš. Bolo to na začiatku tej „veľkej“ vojny. Obaja sa dobrovoľne prihlásili do 114. brigády – „Kyjevskej“. Mama sa vraj veľmi hnevala a plakala. Vyčítala ockovi, že vás necháva samých.

„Musím ísť. Čo tu zmôžem? Čo zmôžem, keď prídu Rusi až k nám domov? Zabijú mňa a zabijú aj vás. Musím ísť a musím ich zastaviť,“ povedal ocko.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a dedko zomrel v druhý rok vojny. To si už trochu pamätáš. Na pohrebe bola celá rodina, prišiel aj ocko. Bol smutný, ale povedal, že všetko dobre skončí. Mama plakala. Plakala, keď pochovávali dedka, plakala, keď ocko zase odchádzal z domu. Plakala tak, aby si to nevidel. Ale ty si vedel, že plače.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a veľmi si sa tešil na oslavu tvojich narodenín. Tešil si sa na darčeky, na hry s kamarátmi. Ale hlavne si sa tešil na ocka. Sľúbil, že príde, že si vybavil opušťák. Tešil si sa, že mu budeš sedieť na kolenách a on ti bude rozprávať o svojich kamarátoch. Na oslavu si pozval všetkých kamarátov. Zo školy aj zo susedstva. Mama učí v škole, do ktorej sama kedysi chodila. Aj ocko do nej chodil. Zoznámili sa tam, keď mali štrnásť. Celý život strávili spolu.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a tri dni pred narodeninami volali mame z brigády. Plakala. Tak, aby si to nevidel. Ale ty si vedel, že plače. Vedel si, že sa stalo niečo zlé, ale nevedel si čo. V noci si mal hrozné sny, kričal si zo sna. Mama bola pri tebe, tíšila ťa, hladkala po tvári. A plakala. Nevidel si to, lebo bola tma. Ale cítil si, ako ti jej slzy stekajú na líce a miešajú sa s tvojimi. Plakali ste spolu.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a na oslavu svojich narodenín nikdy nezabudneš. Konala sa v školskej družine. Už tam boli všetci, oblečení v krojoch – vyšivankách. Čakali ste len na mamu a ocka. Potom prišla mama. Prišla sama. Oblečená v čiernom. Oči mala červené od plaču. „Ocko je v nemocnici,“ povedala. Všetci sa tvárili veselo, ale ty si vedel, že sa stalo niečo zlé. Veľmi zlé.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a na svoje narodeniny si naposledy pobozkal otca. Prišla chvíľa, keď mali mamy zaviazať chlapcom pásy. Mama si kľakla oproti tebe. Hľadela do zeme, celá sa chvela.

„Mama, ja viem, že ocko je mŕtvy,“ povedal si. Mama pozrela na teba a začala plakať. Už sa to nesnažila skryť. Plakali ste spolu. Potom priniesli ocka. Pozeral si na neho a nemohol si uveriť, že je mŕtvy. Pohladkal si ho, pobozkal na tvár. Bol studený.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a vieš, že ocko je hviezdička na nebi. Svieti tam vedľa dedka a stráži vás. Hlavne mamu. Tá teraz veľa plače. Vraví, že nevie, čo bude bez ocka robiť. Hovorí, že s ním sa cítila bezpečne, ako za kamennou stenou. Aj keď odišiel bojovať proti Rusom, cítila sa bezpečne. Lebo ocko bol tam vpredu a chránil vás. Vašu rodinu, vašu krajinu.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a bojíš sa zaspať. Vieš, že keď zaspíš, príde to. Začnú húkať sirény. Uši trhajúci kvílivý zvuk. Mama ťa nemusí budiť – si hneď na nohách a spolu utekáte do pivnice. Ste tam so susedmi, túliš sa k mame a dúfaš, že váš dom nedostane priamy zásah. Pri každom výbuchu ťa mykne, žiarovka v kryte zabliká. Potom poplach skončí a vy sa potácate späť do bytu.

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a zažil si zázrak. Sedem dní v horách na Drahobrate. Sedem nocí bez sirén. Hral si sa s kamarátmi, maľovali ste, chodili ste na prechádzky, jazdili na koňoch. Bola tam aj taká Viky, čo vás učila po anglicky. Prišla s ďalšími dvoma ľuďmi. Volali sa Jana a Marcel. Mama povedala, že sú „Nezlomní“ a že sú zo Slovenska. A že celý výlet zaplatili oni. A nielen vám – všetkým mamám a deťom, ktoré tam boli s vami. Spýtal si sa Marcela, kde zobrali toľko peňazí. Povedal ti, že ich dostali od dobrých ľudí zo Slovenska, ktorým váš osud nie je ľahostajný a chcú vám pomáhať.

Iryna a jej syn Roman skúšajú jazdu na koni (zdroj: Marcel Rebro)

Voláš sa Roman, máš šesť rokov a veríš, že dobrí ľudia na Slovensku na vás nezabudnú. Keď Jana, Viky a Marcel odchádzali, všetky mamy plakali. Ty si neplakal. Lebo Jana a Marcel ti povedali, že sa vrátia a že bude ďalší tábor. A ty im veríš. Sú predsa Nezlomni!

Dobrý, človek, Romana si nikdy nestretol. Ale Roman naozaj existuje. A s ním stovky, tisíce ďalších detí, ktoré si zaslúžia aspoň sedem dní bez vojny.

Volám sa Marcel, mám 57 rokov a detí ako Roman som, žiaľ, stretol a stretávam stovky. Spolu s mojou partnerkou Janou im chceme vrátiť vieru v dobro. Financujeme a organizujeme tábory pre deti z Ukrajiny. Tábor, na ktorom mohli deti a ženy nezvestných vojakov zo 114. brigády konečne dýchať bez strachu, bol jedným z mnohých. Už ich ani nepočítame. Detí a žien, ktorým sme vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska dopriali sedem dní bez vojny, je už cez tisíc.

Tento tábor skončil, ale mi nekončime a neskončíme, kým bude naša pomoc potrebná. Ďalší tábor sa konal minulý týždeň, opäť na Drahobrate, nasledujúci bude o týždeň na strednom Slovensku. Pomôcť nám zorganizovať ďalších 7 dní bez vojny môžeš tu::

https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

Alebo môžeš poslať vianočný darček darček deťom do ostreľovaného Nikopola:

https://donio.sk/vianoce-nikopol

Ďakujeme dobrý človek. Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za „naše“ deti!

NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro.