Dedina Novohryhorivka v Mykolajivskej oblasti bola deväť mesiacov na frontovej línii. Rusi ju ostreľovali každý deň.

Šťastie v nešťastí

Oleg a Natália mali šťastie. Ich dom nedostal priamy zásah. Rakety z Gradu padli na dvor a maštaľ. Tlaková vlna strhla strechu, povybíjala okná, ale dom ostal stáť. Prvú vlnu raketových útokov prežili schovaní v pivnici. Ich zvieratá také šťastie nemali.

Oleg ukazuje škody spôsobené ruskou raketou (zdroj: Marcel Rebro)

„Mali sme štyri kravy, ovce, kozy,“ hovorí Oleg. „Nič nám neostalo. Putin z nás za jednu noc spravil bezdomovcov,“ ukazuje nám zvyšky hospodárstva. „Tu bola maštaľ. Tá dostala priamy. Zo zvierat neostalo nič. Vôbec nič. Na kusy ich rozmetalo,“ hovorí so slzami v očiach. „A tu sme boli schovaní,“ ukazuje nám schody do pivnice. „Tu sme prečkali prvé nálety. Potom nás evakuovali. Mali sme šťastie. Keby trafili priamo pivnicu bolo by po nás. Ako hentam u suseda. Žena aj s troma deťmi tam ostali. My sme mali šťastie, žijeme,“ opakuje.

Z modernej dediny spravili Rusi osadu z ďalekého východu

„Ale keby nebolo dobrovoľníkov, čo nám pomáhajú opraviť dom, skončili by sme asi niekde pod mostom,“ dodáva. Dobrovoľníci pomáhajú po celej východnej Ukrajine. Finančne, materiálne, svojou prácou. Zbombardované dediny sú bez elektriny, vody. Strhané elektrické vedenie sa dá nahradiť generátormi. Horšie je to s vodou. Potrubia sú poškodené. Keď sa pokúšali obnoviť dodávku, začali všetko zatápať. „Ťaháme vodu zo studní ako kedysi,“ hovorí Oleg. „Ale nie je dobrá. Nevieme prečo. Piť sa nedá. Pre zvieratá áno, pre ľudí nie. Už sme odvykli. Novohryhorivka je dedina. Ale bola moderná dedina. Mali sme vodovod. Aj splachovacie záchody,“ v smutných očiach mu zahrajú plamienky. „Rašisti si mysleli že dedinu dobijú, tak ju obrátili na svoj obraz. Aby sa tu cítili ako doma. Spravili z nej ruskú dedinu kdesi na ďalekom východe“.

Dobrovoľníci opravujú dom Olega a Natálie (zdroj: Marcel Rebro)

MIGy zo Slovenska

„Vieme že nám pomáha celá Európa, celý svet. Boh im za to žehnaj“ dopĺňa manžela so slzami v očiach Oľga. Zrazu sa zamyslí a obráti sa na mňa „Ty si zo Slovenska, že?“. Keď prikývnem objíme ma, vtisne mi na líce vlhkú pusu a vraví „Vy ste nám teraz poslali MIGy. Zlatí ľudia. Boh ti žehnaj, boh žehnaj tvojim ľuďom a tvojej vláde“.

Natália je vďačná Slovensku za MIGy (zdroj: Marcel Rebro)