Za normálnych okolností mladí zamilovaní ľudia randia v kaviarňach, prechádzajú sa v parku, idú do kina. Svetlana a Sergej trávia spoločný čas v zákopoch za Slovianskom. Bojujú v rote Arkan 108. bataliónu ako operátori dronov. Tu vo vojne, kde namiesto mien dostane vojak prezývku, sú Lana a Hanhster.
Stretávame sa niekde medzi kopcami, kde práve prebieha dronový výcvik nováčikov. Lana má jasný zvonivý hlas a všade je jej plno. Sergej je skôr tichý typ. Lana študovala na právnickej fakulte a učila deti dejiny Ukrajiny, Sergej bol traktorista a robil v Poľsku na stavbách. Lana sa narodila v Ternopile v západnej Ukrajine, Sergej je z Luhanska, ktorý zabrali separatisti podporovaní Ruskom, keď mal pätnásť.
Ak Sergej nadhodí, že možno sa im prežité na vojne príliš vrylo do duší a po vojne príde trauma po prežitom utrpení, povie mu Lana: „Nemrnči!“ Ale keď mala horúčku, doslova ju dotiahol na pozíciu a postaral sa o ňu. V kritickej situácii ju prikryl vlastným telom a ona mu to potom vytmavila.
Útulne v zákope
Svojim žiakom Lana hovorievala, že Ukrajinu nestačí ľúbiť slovami. Treba to potvrdiť činmi. „Raz som sa opýtala samej seba: čo si pre svoju krajinu urobila ty?“ Mala 20 rokov. Urobila si kurzy lietania s dronmi a prišla do náborového centra s prosbou, či môže ísť k pilotom. Štyri mesiace nemohla nájsť jednotku. Všade ju odmietli s tým, že dievčatá na bojové pozície neberú. Veliteľ Arkanu však povedal, že motivovaných ľudí na fronte treba.
Bakalárske skúšky skladala v zákope. Skúšajúci to nevedeli. Lana nechcela, aby boli pre to na ňu miernejší. Nikdy nechce žiadne úľavy. „Malo to aj výhody. Normálne sa pri učení na skúšky rýchlo unavíš. Ale keď celý deň lietaš s dronom a plníš bojové úlohy, mozog máš večer odpočinutý a pripravený na učenie.“
Bunkre vykopané v zóne smrti čo najbližšie k pozíciám nepriateľa obvykle neposkytujú veľa pohodlia. Pár drevených priční, stôl, lavica, jednoduché police, steny potiahnuté igelitom, aby osadenstvu zemina nepadala na hlavu… „Aj tam si môžeš urobiť dobré podmienky,“ presviedča ma Lana. Hovorí, že v neporiadku si neoddýchne. Potrebuje svoje pohodlie.
„Našťastie, aj chlapci dbali o komfort. Kúpili sme si samonafukovacie karimatky a vankúše, na tie vždy donesiem čisté obliečky. Je to pre mňa dôležité. Rovnako jedlo. Chlapci môžu jesť každý deň konzervu. Ja nie. Potrebujem sladkosti, chutné snacky, aby som nabrala pozitívnu energiu na prácu. Ak si nedám nejakú dobrôtku, nepracuje sa mi dobre. Spolubojovníci to vedia a vždy mi niečo prinesú. Starajú sa o mňa.“
Jej prvé cesty na pozície boli v mínus 18 stupňoch. „Aspoň sa nám nekazili potraviny,“ zasmeje sa. Vraj veľmi nemrzla, kúrili si webastom alebo plynovým ohrievačom. Vtedy situácia s dronmi nebola taká neznesiteľná ako teraz, posádky sa mohli pravidelne po siedmich dňoch vymeniť. Postupne sa to zhoršovalo. Rotácie už nezávisia od dní, ale od počasia. Ak prší, sneží alebo je hmla, nelieta toľko dronov a pohyb po zóne smrti je bezpečnejší.
Neumyté vlasy
Na pozícii strávila Lana najviac dvadsať dní v kuse. Neznáša neumyté vlasy. „Telo si utrieš vlhčenými obrúskami. Ale vlasy? Chlapcom som hovorila, nech mi dajú britvu a oholím si ich. No našla som systém. V zákope mám kempingovú sprchu.“
Samozrejme, na frontovej línii sa dejú oveľa vážnejšie veci než neumyté vlasy. Lane so Sergejom išlo o život. „Päťkrát sme menili zákop, lebo nás Rusi odhalili. Raz nám ruská FPV dopadla na sklad paliva a munície a v lese začal parádny požiar a ohňostroj. Ale s dobrými spolubojovníkmi nemám strach.“
Sergej bol v Arkane skôr ako Lana. Zaúčal ju, rozprávali sa viac a viac – a bolo. Aj 27-ročný Sergej sa do armády prihlásil dobrovoľne. Chce vidieť svoj domov, svoje mesto, slobodné. O rodičoch to neplatí. Ich názory na putinovské Rusko a ukrajinskú samostatnosť sú diametrálne odlišné. Sergej s nimi nie je v kontakte.
Odkedy slúžia s Lanou spolu, menej sa o ňu bojí. Cíti, že má situáciu trochu viac pod kontrolou. „Toho zahluším, aby nešiel po tebe,“ povedal raz do vysielačky, keď Rusi šturmovali. A to je len jedna z dlhého radu drobností, ktoré pre seba zamilovaní v zákopoch robia.
Raz napríklad spolu pomocou dronu zajali Rusa. Leteli na cieľ s rozkazom zhodiť naňho muníciu a zničiť ho. Prostredníctvom kamery dronu videli v zákope dvoch Rusov. Jeden dvíhal ruky a naznačoval, že sa chce vzdať. Prosil o vodu. Bolo zjavné, že sú už dlho bez zásob. „Zhodili sme mu fľašku vody a s ňou lístok, aby nasledoval dron. Nerozumel tomu odkazu. Napísali sme nový, jazykom, ktorý je pre nich zrozumiteľnejší,“ hovorí Lana. Po rusky? „Aj náš prvý odkaz bol po rusky. V druhom sme použili ‚maťuky‘, vulgárne slová, aby pochopil, čo od neho chceme. Ich velitelia sa s nimi zrejme inak nerozprávajú.“
Lovíš každý moment radosti
Vojak pochopil. Dostal aj fixku a papier. Napísal, že chce ešte vodu a pofajčiť. Lana so Sergejom nazoomovali kameru drona na odkaz a prečítali si ho na monitore. Aj sa smiali, aj krútili hlavami. Vojak potom napísal, že je pripravený vzdať sa. Odhodil zbraň a vyšiel zo zákopu. „Jeho druh nie. Po drone začal strieľať. Tak sme ho zlikvidovali,“ konštatuje sucho Lana. Druhého vojaka viedli dronom na najbližšiu pozíciu delostrelcov. „My sme ho zachraňovali a jeho vlastní sa ho snažili zabiť FPV.“
Lana a Sergej sú spolu presne desať mesiacov. Majú vôbec možnosť spoznať jeden druhého mimo extrémnych situácií v zóne smrti? „V Sloviansku môžeme ísť na kávu aj sa prechádzať po parku,“ hovorí Lana. Sloviansk, kam čoraz častejšie zalietajú ruské drony a doslova lovia ľudí v uliciach, je pre nich synonymum bezpečia a normálnosti.
A čo ďalej? Sergej má svoj plán. „Požiadať ju o ruku,“ oznámi pokojne. Chcel to urobiť v Slovinsku, žije tam Sergejov synovec a na fotke z internetu videl prekrásne jazero, mohli by tam cestovať cez dovolenku. Pýtam sa Sergeja, či už má prsteň. „Dievča, ktoré nie je v armáde, by kľaknutie na koleno s prsteňom v ruke možno považovalo za romantické. Podľa mňa sú to vyhodené peniaze, ktoré by sa dali lepšie využiť pre potreby ozbrojených síl,“ schladí ma Lana.
Každopádne, so svadbou nebudú čakať na koniec vojny. Ten môže byť ďaleko. A v týchto podmienkach veľmi rýchlo pochopíš, že chceš byť šťastný hneď. Dnes. Lebo zajtra možno nebude. „Niečo sa stane a ty stratíš šancu na šťastie,“ hovorí Lana.
Možno však byť šťastný, keď všade okolo je utrpenie, deštrukcia a smrť? Podľa Lany áno. Vlastne si myslí, že pocit šťastia je práve tu, na fronte, nesmierne dôležitý. „Doslova tu lovíš každý šťastný moment, ktorý ti prináša radosť. Napríklad vyjdeš zo zákopu a vidíš západ slnka. Je nádherný a ty cítiš obrovské šťastie, že ho môžeš pozorovať. Bez takýchto okamihov by si sa tu zbláznila.“
Odkazy, hlasovky, videohovory
Na štábe Arkanu v jednom z obyčajných dedinských domov na obyčajnej ulici sedí za monitormi 32-ročná Julia. Tu ju volajú Satana. Drobná, výrazne potetovaná žena, predtým v civile právnička so špecializáciou na firemné tendre, teraz koordinuje prácu operátorov dronov. A do jedného z nich sa zamilovala. Pavlo, prezývaný Malý, je práve na pozícii. Našťastie majú internet a môžu spolu komunikovať.
Ich vzťah trvá tri mesiace. Budujú si ho hlavne prostredníctvom odkazov, hlasoviek a videohovorov. Tých pár chvíľ, ktoré doteraz mohli stráviť fyzicky spolu, prebehlo takmer bez súkromia v domčeku, kde bývajú so spolubojovníkmi. Niečo si navarili, najedli sa, pozreli si film. Satana hovorí, že Malý sa našiel v boji proti Rusom. „Ak sa vojna skončí tu, chce s nimi bojovať ďalej. V Sýrii alebo v Afrike. Lebo kým Rusko bude existovať v súčasnej podobe, my Ukrajinci nebudeme v bezpečí.“
Satana protestovala s najlepšou kamarátkou pred rokmi na Majdane. „Potom do mojej krajiny prišli nedobrí ľudia a tvrdili, že majú na ňu právo,“ spomína na udalosti na Kryme a Donbase. Kamarátka odišla na východ a vstúpila do práporu Ajdar, ktorý sa práve formoval. Aj Julia chcela brániť svoju krajinu, ale bola tehotná. Jej Máša má jedenásť. Žije v Litve so svojím otcom. Satana tam bola tri roky, keď tam jej exmanžel získal dobrú prácu. Síce sa rozviedli a Julia sa vrátila do Ukrajiny, ale vzťahy medzi nimi zostali dobré.
Kým ešte pracovala a bola Juliou, venovala sa dobrovoľníctvu. Zháňala pre vojakov drony a autá a vozila im ich na front. Hneď s prvou várkou pomoci prišla do 108. bataliónu. „Okamžite som sa tu cítila ako doma. Ako s rodinou,“ spomína. Ľudia, ktorých na svojej prvej ceste stretla, tu už nie sú. Niektorých zabili, iní odišli. Ale láska k bataliónu zostala. „Dobrovoľníctvo sa mi však časom zdalo málo.“
Civilný život jej nechýba. Ťažké je len odlúčenie od dcéry. „Ona rozumie, prečo som tu. Keď som na front vozila veci, pomáhala mi nakladať auto. Áno, bojí sa o mamu, ale je to taký malý vojak. Nenechá sa tým prevalcovať.“
Bez plánov a nádejí
Keď je Pavlo na pozícii a lieta s dronmi, Satana riadi cez internet aj jeho prácu. Fungovali spolu ako spolubojovníci. Raz jej však povedal, že sa vezmú. Nečakala to. Ani nechcela. „Medzi nami je veľký vekový rozdiel. Som o deväť rokov staršia, práve som sa rozviedla, určite sa nebudem vydávať, hovorila som mu.“ No prešiel mesiac a začali sa stretávať.
Lenže Malý je väčšinou na pozícii. Mal by byť dva týždne tam a dva týždne v tyle, ale rotácia je pre množstvo ruských dronov vo vzduchu nebezpečná, takže sa čaká na zlé počasie. Stalo sa, že Rusi zaútočili na Malého pozíciu, musel utekať, nemal signál, nemohol poslať správu, že žije. Satana sa oňho bojí. O všetkých pobratimov sa bojí. Ako sa dá žiť s takým strachom? „Jednoducho si zvykneš.“ Ešte ťažšie je strácať ľudí. „Pozerať sa, ako ich zabíjajú. Vo mne to vyvoláva ešte väčší hnev voči Rusom. Za všetko, čo nám robia.“
Satana netuší, čo Rusov poháňa, no vie, že Ukrajinci nemajú inú možnosť ako bojovať. Vojna ich spojila. „Ľudia povstali a išli brániť svoju krajinu. Keby nebolo vojny, tak sa nezomkneme. My sme patrioti. Bojujeme za svoju krajinu. Nemyslím si, že Rusi bojujú za tú svoju. Bojujú za peniaze. A ak by nešli dopredu, zastrelia ich zozadu ich vlastní.“ Ešte viac ako Ukrajincov sa boja svojich veliteľov.
Môže byť človek šťastný aj v bezprostrednom kontakte s vojnou? „Samozrejme,“ odpovedá Satana. „Sme ľudia. Nežijeme iba jedným. Každý si nachádza aj inú realizáciu. Jeden náš bojovník vo voľnom čase vyšíva obrázky krížikovým stehom. Bojuje od roku 2014, je celý zjazvený. Kto by o ňom povedal, že po večeroch vyšíva? A predsa. V tejto vojne bojujú aj ľudia, ktorí vyšívajú krížikovým stehom.“
Satana nerozmýšľa o budúcnosti s Malým. „Kým si vo vojne, musíš bojovať, Na nič iné nie je čas. Plány na spoločný život? Keď si začneš robiť plány, začneš si robiť aj nádeje, že sa splnia, a ak to potom nevyjde, prepadne ťa smútok. Radšej žijem pre dnešok.“
V službe sme vojaci
Oľa mi ukazuje na mobile video. Úrad, uniformy, jednoduchá kytička, dvaja svedkovia – veliteľ s priateľkou. Áno. Bozk. Podpisy do matriky. Smiech. Serioža ju dvíha na ruky a nesie cez prah úradu. Hlučná cesta autom naspäť do služby. „Vždy som snívala o tom, že sa budem vydávať v uniforme,“ sarkasticky prehodí Oľa, ale ďalej s úsmevom sleduje video zo svojho svadobného dňa. So Seriožom sa vzali 7. októbra 2023.
35-ročná zdravotná sestra má doma v Čerkasoch pätnásťročného syna Maxima. Odkedy sa prihlásila ako dobrovoľníčka do armády, žije Maxim s jej rodičmi. K 15. mobilnému pohraničnému oddielu Oceľová hranica prišla 28. februára 2023. Serioža o osem dní neskôr. „Najkrajší darček k MDŽ,“ smeje sa Oľa. 32-ročný vodič pred vojnou pracoval na linkových mikrobusoch z Ukrajiny do rôznych krajín Európy. Aj tu na fronte slúži ako vodič – evakuuje zranených.
15. mobilný pohraničný oddiel bráni hranice v Černihivskej a Sumskej oblasti. Oľa so Sergejom žijú v meste Konotop. Prenajali si tu jednoduchý starší dom aj so zúrivým psom vo dvore, ktorý teraz musí akceptovať ich sebavedomého hrdzavého kocúra. Nepoznajú voľné víkendy, na spoločné aktivity nemajú veľa času. Skôr na bežné veci. Spolu varia, umývajú riad, upratujú. Ak sa podarí, zájdu si na rybačku. Obaja radi rybárčia a poľujú, ale poľovačky sú od začiatku vojny v Ukrajine zakázané. „Služba je služba a doma je doma,“ hovorí Serioža o tom, či im vzťah zasahuje do práce. „V službe sme vojaci.“
Lenže keď ho vlani pri evakuácii tiel dvoch mŕtvych vojakov Rusi takmer zabili, zúfalá Oľa urobila všetko pre to, aby sa z nebezpečnej situácie dostal. Kričala, všetkých postavila na nohy, domáhala sa záchrany pre evakuačnú skupinu. Krátko predtým stratila brata Ihora. Slúžil v tej istej jednotke. Pri evakuácii zranených ho zabil ruský dron. Nedokázala si predstaviť, že by prišla aj o Seriožu.
Tri dni strachu
Bola v službe vo vojenskej nemocnici, keď jej muž zavolal, že idú po telá dvoch mŕtvych a nech sa nebojí. O druhej v noci napísal, že telá majú a vracajú sa späť. Ráno sa s ním snažila spojiť. Neodpovedal. Neodpisoval. Bežala na štáb. Povedali jej, že na skupinu štyroch zdravotníkov zaútočili Rusi. Dvaja sú mŕtvi. A viac nevedia, lebo potom sa spojenie prerušilo.
Oľa si myslela, že sa zblázni. Kričala, prosila. Zmobilizovala, koho mohla, aby sa urobilo všetko pre ich záchranu. Trvalo to tri dni. Sergej bol zranený, po výbuchu FPV dronu sa mu zaryla črepina do nohy nad kolenom. Druhú črepinu zadržala balistická helma. „Žil som len na adrenalíne. Keď sa k nám po troch dňoch dostali dvaja naši, bolo mi tak zle, že som im povedal, aby ma nechali tam, že už nemôžem. Jeden z nich bol z Čerkasov, Oľa s ním chodila do školy. Povedal, že ma vynesie na rukách. Zahanbil som sa a odstrčil som ho: nie, dôjdem sám.“
Po troch dňoch nevýslovného strachu zavolali Ole zo stabilizačného bodu: „Serioža je tu, všetko je v poriadku.“ Počula ho, ako kričí: „To je moja žena, dajte mi telefón!“ Dôstojník mu podal telefón so zapnutým videohovorom a manželia konečne mohli vidieť jeden druhého. „Prevalcovali ma emócie. Obaja sme plakali,“ spomína Oľa. So Sergejom sú presvedčení o tom, že láska a dokonca aj šťastie, ktoré si vytvárajú v tomto prenajatom starom skromnom dome neďaleko hranice s Ruskom, majú miesto aj na fronte. Veď ľudia sa neprestanú milovať len preto, že je vojna.
Ak chceš prispieť na dron pre obrancov Ukrajiny, môžeš tak urobiť prostredníctvom zbierky OZ Nezlomní:
Zanesieme ho priamo na frontovú líniu.
ĎAKUJEME.
