Najhorší bol strach, že tam umriem bez toho, aby som ešte videla dcérku a mamu.

Oľga. 47 rokov. Na fotke z minulosti je usmiata žena v uniforme. No 24. februára 2022, keď Rusi zaútočili na Ukrajinu, sa pre ňu všetko zmenilo. Jej jednotka bola v Mariupole. Vojaci bránili mesto, administratíva, kam patrila aj Oľga, dostala príkaz ukryť sa v podzemí. V máji sa obrancovia Mariupoľa vzdali. Rusi ich vyviedli do zajatia.

Pre Oľgu nasledovali mesiace fyzického aj psychického utrpenia. Bitky, ponižovanie, zima, žiadna možnosť hygieny. Hnusné jedlo, ktoré ale väzenkyne museli rýchlo zjesť, ak sa chceli vyhnúť úderom dozorcov. Nútené práce – „ale aspoň som cestou z cely a do cely videla slnko a oblohu,“ hovorí, lebo okrem toho obdobia bola celý čas väznená bez denného svetla. V klietke, ako hovorí svojej cele. Tá nakoniec prestavovala bezpečie; väzenkyne vedeli, že keď ich ruskí trýznitelia berú z cely, znamená to ďalšie mučenie. „Už len to čakanie bolo neznesiteľné. Počuješ, ako idú po celách pred tou tvojou, počuješ výkriky iných žien a s hrôzou čakáš, kým sa dostanú k tebe,“ rozpráva Oľga.

Povedali jej, že doma ju nikto nechce. Že pre Ukrajinu nie je dôležitá a nechcú ju vymeniť za ruských zajatcov. Keď sa to nakoniec po roku stalo, do poslednej chvíle tomu neverila.

Snaží sa žiť ďalej. No rok v tme a zime na veľmi zlej strave a bitky dozorcov si na jej tele vypýtali obrovskú daň. Bolesti hlavy, chrbta a nôh. Vypadané vlasy. Štítna žľaza jej prestala pracovať, musí brať hormonálne lieky. Rovnako zle je na tom psychicky. Neznesie priestory s množstvom ľudí. Nemôže cestovať MHD. Kedykoľvek dostane panický atak. Trasie sa a nedá sa jej nadýchnuť. Na svojom tele neznesie oblečenie, ktoré by ju zväzovalo.

Jediné, čo jej okrem liekov pomáha, je arteterapia.

Aňa, 25. V ruskom zajatí bola „len“ dva týždne. Napriek tomu nedokáže zastaviť slzy, keď o tom všetkom hovorí. Tiež ju zobrali z Mariupoľa. „Do jedného autobusu dali chlapcov, do druhého nás, dievčatá. Niekam nás doviezli. Otvorili dvere. Mužov vyvádzali z ich autobusu a hrozne každého bili. Nás nechali pozerať sa na to všetko.“

Aj potom Aňa často počula krik tých, ktorých mučili a v cele sa triasla, že príde rad aj na ňu. Tie dva týždne pred viac ako dvomi rokmi ju zlomili natoľko, že má dodnes nočné mory a funguje hlavne kvôli synčekovi.

Stefania. Je dôstojníčka. Ruské zajatie opisuje s chladnou hlavou. Ovláda každý odsek medzinárodných dohovorov o prístupe k vojnovým zajatcom, ktoré Rusi porušujú. Verí, že Putin sa za to všetko bude zodpovedať.

Ako žiť ďalej?

Podľa dostupných údajov až 50 % ukrajinských žien, ktoré sa vrátili z ruského zajatia, má samovražedné myšlienky alebo sa pokúsilo o samovraždu. Je pre ne veľmi ťažké vyrovnať sa so všetkým, čomu tam boli vystavené, a nájsť opäť silu žiť.

Lesya a Oksana zakladajú na bezpečnom mieste neďaleko Kyjeva pre takéto ženy rehabilitačné centrum, kde by mohli niekoľko týždňov bývať aj so svojimi deťmi a absolvovať terapie, ktoré by im pomohli opäť nájsť samé seba a motiváciu žiť ďalej. 

Potrebujeme aj vašu pomoc

Mesačný rehabilitačný pobyt pre jednu ženu bude stáť 300 eur. Za tú sumu jej terapeuti pomôžu nájsť novú silu žiť a zabudnúť na peklo násilia v ruskom zajatí. Viac Lesya na videu: