Babička Ľuba hovorí s úsmevom ešte aj o tom, ako im padla ruská bomba pred dom. Tlaková vlna sa ním prehnala a rozbila okná. Namiesto skiel majú teraz osb dosky. Babička Ľuba sa však usmieva a tvrdí, že Boh je pri nich. „Lebo chorá ležiaca vnučka má svoju pohovku v izbe práve medzi oknami. Všade okolo nej bolo rozbité sklo – a ona nemala ani škrabanček. Áno, Boh je s nami,“ prikývne energická babička, ktorá má už vyše osemdesiat a silnú cukrovku, no napriek tomu zvláda starostlivosť o tri vnúčatká. Deti jej dcéry, zomrela pred pár rokmi. Najstaršie dievčatko sa narodilo so znevýhodnením. Leží a potrebuje plienky.
Babičkin optimizmus je však nákazlivý. Hoci máte chuť povedať: Keby bol Boh s vami, nedopustí takéto trápenie, nedopustí, aby zostali deti bez mamy, aby ste museli žiť v dedine Pokrovske na brehu Kachovskej priehrady, za ktorou sú Rusi a ich drony vám lietajú nad hlavami a ich operátori trénujú na obyvateľoch tohto regiónu predtým, ako ich pošlú na front bojovať proti vojakom.
Do najchudobnejších rodín v Pokrovskom sme vlani v decembri priniesli vianočné darčeky. Neboli to vlastne darčeky v pravom zmysle slova, ale potraviny – múka, ryža, pohánka, olej, cestoviny, cukor, čaj, jablká, mandarínky a sladkosti pre deti. Už pred vojnou sa tu žilo ťažko. Kvôli ostreľovaniu fabriky nefungujú a veľa ľudí stratilo prácu. Preto sme im teraz opäť niečo málo priviezli: drogériu, hygienické potreby, pre deti sladkosti a pre tínedžera Arťoma, ktorý sa narodil bez nôh, kupujeme novú batériu do jeho elektrického vozíka. To všetko vďaka ľuďom, ktorí prispeli na našu zbierku pre deti z Nikopolu a okolia. Tá pokračuje. Ľuďom a hlavne deťom z ostreľovaného Nikopolu a okolia chceme pomáhať aj naďalej. Môžeš sa k nám pridať tu:
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
V ďalšom dome býva šesťročný Rastik. Narodil sa s Downovým syndrómom a prekonal leukémiu, momentálne má výsledky dobré a je neskutočne živý a komunikatívny. Hoci má problémy s očkami, uškami, nôžkami aj kĺbikmi, neúnavne behá okolo nás a na všetko sa vypytuje. Mama dodáva, že keď zabudnú zamknúť bráničku, hľadajú ho po celej dedine a u všetkých susedov.
Takto navštívime pätnásť domov. Niektoré deti sú komunikatívne. Na iných vidno nedostatok kontaktu s rovesníkmi. Škola tu nefunguje, učia sa online, Rusi sú príliš blízko a je veľmi riskantné zhromaždiť deti na jednom mieste. Často je kvôli dronom a ostreľovaniu nebezpečné vychádzať na ulicu.
Preto pre ne vďaka našej zbierke financujeme rôzne aktivity, ktoré organizujú pastor Roman Golubev s manželkou Innou. Boli v tábore na Zakarpatí, na výlete v zábavnom parku v Dnipre, práve skončil denný tábor pre sto detí v neďalekom, no predsa len od Rusom vzdialenejšom Ordžonikidze. Deti ráno prichádzali do lesa, tam boli pre ne pripravené rôzne aktivity a hry, obed, potom sa išlo na pláž na bagrovisko. Deti nepotrebovali bazény ani tobogány. Vyšantili sa v prírode. Vozili sme ich na veľkom paddleboarde a ony si medzi sebou požičiavali nafukovacie vesty a rukávniky, lebo ich mali málo. Roman a Inna odniekiaľ zohnali starý stroj na cukrovú vatu. Priviezli ho na pláž a narobili vatu pre „naše“ deti aj pre ostatné, ktoré mali chuť. Po zjedení vaty musel každý vrátiť paličku, Inna ich umývala a použila znova na ďalší deň.
Boli to dni plné slnka, voľnosti, hier a zábavy s rovesníkmi. Naozajstné prázdniny. Deti si ich mohli užiť plnými dúškami. Dospelí dobrovoľníci, ktorí v lese stanovali aj cez noc, pozorovali po večeroch ruské drony a šahídy nad hlavami. Našťastie, nič sa nestalo. Akurát jedna pani na pláži nám zarazená vysvetľovala, že toto je miesto, odkiaľ ľudia utekajú. „A vy ste sem naozaj doviezli sto detí zo Slovenska na prázdniny?“ pýtala sa neveriaco a nejako nemohla pochopiť, že sú to deti z neďalekého mesta a dedín, pre ktoré pláž a les v Ordžonikidze predstavuje bezpečie.
Keď sme potom roznášali tašky s drogériou do najchudobnejších rodín v dedine Pokrovske, stretávali sme aj deti, ktoré rodičia do tábora nepustili. Ani na výlet do Dnipra. Ľudia tu žijú rôzne. Niektorí sú hrozne chudobní, ale dvor majú vyupratovaný, kvety nasadené, záhradku obrobenú. Iní nechajú všetko spustnúť a zarásť. Mama, ktorá deti nepustila nikam, sa čuduje, že jej päťročná dcérka ešte poriadne nezačala rozprávať. Arťom bez nôh bol v Dnipre, všetci sa oňho starali, prenášali ho z vozíka na atrakcie, starší brat ho prebaľoval. Arťom nám porozprával, ako veľmi si to užil. Hlavne virtuálnu realitu, vďaka ktorej mohol zažiť veci, ktoré kvôli svojmu hendikepu nikdy neprežije naozaj. A povedal aj, že druhýkrát nepôjde. „Je to dlhá cesta autobusom, potom ma veľmi bolí chrbtica.“ Povedal to vecne, s absolútnym nadhľadom. Vždy tak hovorí o svojej chorobe a o obmedzeniach s ňou spojených. Bez náznaku smútku, sklamania či sebaľútosti. Má pätnásť, skvelú hlavu a dni trávi väčšinou vo svojej posteli alebo na pohovke s mobilom v ruke.
Zajtra mu posielame nové akumulátory do elektrického vozíka. Dúfam, že mu to prinesie trochu slobody, že sa častejšie dostane na ulicu, na vzduch, za kamarátmi. A že ruské drony budú milosrdné.
