Dokonalý oxymoron predvádza, ako inak, Fico. Obviňuje Ukrajinu, že nám nedodáva ropu, hovorí dokonca o „zlomyseľnosti“ a „nevďačnosti“ Ukrajincov, pričom ropovod zbombardovali rusi. A v Ukrajine v noci opäť zomierali ľudia pri ruských útokoch na obývané centrá miest, na deti v postieľkach.
Volodymyr Zelensky zatiaľ v rozhovore pre BBC varuje, že Putin už tretiu svetovú vojnu začal s cieľom vnútiť svetu iný spôsob života, než si ľudia sami vybrali. Akýkoľvek ústupok rusku by znamenalo upokojenie situácie len na chvíľu, na nabratie síl, a agresor by pokračoval ďalej.
Ja dodávam, že aj s pôdou predpripravenou kolaborantskými vládami, akou je aj tá naša. A do (ruského) pekla nás ťahá všetkých. Pre mňa je úplne nepochopiteľné, že niektorí sa doňho dokonca tešia. Robia všetko preto, aby sme ho tu mali čím skôr. Robia to hlavne rozosievaním nenávisti.
Bytovka v Iziume po zásahu ruskej rakety. Zomrelo v nej 44 ľudí. (zdroj: Jana Čavojská)
Takto pred štyrmi rokmi som sa po návrate z Ukrajiny nedokázala odtrhnúť od správ. Doslova každú minútu som sledovala, čo sa tam deje. Či ruský útok predsa len príde alebo nie. Nasvedčovalo mu všetko. Aj Putinove slová, ktorý pravdu nepovie, aj armáda zhromaždená na hraniciach v Bielorusku. Ukrajinské mestá pár dní pred vojnou boli pokojné, ale vážne. Bolo cítiť napätie. Pár dní pred útokom si krajina pripomínala vraždy na Majdane a zabratie Krymu rusmi. Mladí sa medzi sebou rozprávali, stále riešili bežné študentské problémy, ale vo všetkom bol podtón vážneho smútku. Námestiami sa občas ozvalo: „Sláva Ukraini!“ Len tak, spontánne. Z ničoho nič. Chlapci sedeli v kaviarňach s vedomím, že o pár hodín budú možno na fronte. A plne to akceptovali.
Nemohla som vtedy spávať. Už celé týždne. O ruskom útoku som sa dozvedela nadránom. O siedmej ráno som mala zbalené. O pár hodín neskôr som smerovala do Poľska a vedela som, že v Ukrajine benzín len tak nenatankujem a nenájdem ani ubytovanie. Lebo ľudia sa dali do pohybu. Prichádzali správy, čo všetko je už zničené, kam až postúpila ruská armáda. Na poľsko – ukrajinskej hranici nečakal nikto, zobrala som akurát stopárku, ten hraničný prechod nemohla prejsť pešo. Ukrajinka, ktorá pracovala v Poľsku ako upratovačka a vracala sa domov po synčeka, aby ho vyviezla z krajiny. Vedela, že jej muž hneď potom pôjde na front.
Chlapček s ukrajinskou vlajkou v Pavlohrade. (zdroj: Jana Čavojská)
Na opačnej strane hranice čakali tisícky ľudí – žien, detí a seniorov, muži od 18 do 60 mali už zakázané krajinu opustiť. Všetci boli v šoku, všetci mali oči červené od plaču. Od tých chvíľ prešli štyri roky. Mnohí sa medzitým vrátili domov – alebo do toho, čo z ich domova zostalo. Mnohí nikdy neodišli. Lebo aj krajina vo vojne musí fungovať. Okrem vojakov a vojačiek so zbraňami potrebuje ľudí, ktorí budú žiť bežné životy, ekonomiku, ktorá bude fungovať. Potrebuje lekárov a nemocnice, farmárov, vodičov, elektrikárov, predavačov, zamestnancov v korporátoch, novinárov, robotníkov vo fabrikách, učiteľov, právnikov. Títo všetci ukázali za štyri roky neuveriteľnú silu. Napriek teroru ruského ostreľovania a osobným stratám vo vojne žijú každodenné životy. Áno, dokážu sa aj smiať, stretávať s priateľmi, dať si ráno v kaviarni kapučíno. Aj v ostreľovaných mestách doslova na frontovej línii, kde ľuďom lietajú nad hlavami ruské drony, fungujú elegantné kaviarne. Lebo aj tam sa žije normálne. A to je dobre.
Zároveň sa z desaťtisícov ľudí stali zrazu vojaci. „Si pripravená zabíjať?“ spýtala sa kamarátka Evy, keď sa hlásila k dronistom 114. brigády. Zásadná otázka. Každý sa s ňou musí vyrovnať. „Nikto sa nenarodil pre vojnu,“ povedal nám zas Bristol niekde v podzemnom bunkri blízko línie nula. Tí ľudia to akceptovali ako nevyhnutnosť. Svoje životy si predstavovali úplne inak. Situácia ich však prinútila zobrať do rúk zbrane. „Zabili mi muža, zničili dom. Nič iné mi nezostalo,“ odpovedala na otázku, prečo je v armáde, bojová medička na stabpunkte niekde za Kostyantinivkou.
Rehabilitačné centrum pre zranených vojakov v Odese. (zdroj: Jana Čavojská)
Vojna trvá už štyri roky a pri stretnutiach s tými, ktorí ju aktívne bojujú na fronte, najviac obdivujem, že nerezignovali na ľudskosť. Stále sa dokážu smiať. Riešiť úplne bežné veci. Sú láskaví k zvieratám, ktoré zostali opustené v zničených prifrontových dedinách. Aj k nám, keď ich tam navštevujeme, aby sme si odniesli útržky ich príbehov a tie potom vyrozprávali tu, na Slovensku.
Áno, armáda nenávisti spoza klávesníc na ne reaguje znevažovaním konania týchto hrdinov, odpornými lžami o fašistoch a dokonca radosťou z toho, že ruské rakety vraždia a mrzačia ukrajinské deti. Niečo také sa nedá pochopiť ani ospravedlniť. Nedostatok rozumových schopností na správny odhad situácie je jedna vec, ale absolútna necitlivosť k utrpeniu detí svedčí len o tom, že medzi nami žijú naozaj veľmi, veľmi zlí ľudia, ktorým sú cudzie všetky hodnoty humanizmu.
Oni si svoju stranu vybrali. Vybrala si ju aj naša vláda. Našťastie, stále je nás dosť aj na tej druhej strane. Každý z nás a každý jeden skutok, ktorý urobíme, je súčasťou tejto dôležitej skladačky. Bez ohľadu na to, aký veľký je jeho dielik. Celok vytvoria spolu. Tento boj nemôžeme vzdať. Nemôžeme predsa rezignovať na ľudskosť.
Nenápadný odkaz na stĺpe v práve oslobodenom Chersone. Takéto odkazy sa v okupovanom meste, kde sa trestal každý náznak odporu, objavovali neustále, a pomáhali dvíhať morálku jeho obyvateľov. (zdroj: Jana Čavojská)
My, Nezlomní, tiež robíme, čo vieme. Obrancom Ukrajiny a nášho slobodného sveta vozíme drony, nabíjacie stanice, turnikety a ďalšie potrebné veci. Pre ženy a deti, ktoré stratili manželov a otcov, organizujeme terapeutické pobyty, aby si dokázali poradiť s bolesťou. Deťom na frontovej línii sa snažíme sprostredkovať aktivity, vďaka ktorým prestanú aspoň na chvíľu myslieť na vojnu. Podporujeme aj dobrovoľníkov, nákup potravín a hygienických potrieb pre ľudí s nízkym príjmom. Sme s nimi v ťažkých časoch aj fyzicky. Záujem, objatie, stisk ruky, vypočutie si cenia minimálne rovnako, ak nie viac ako hmotné veci, ktoré prinášame.
Sme však len poštári. To dobro posielajú nezlomným Ukrajincom a Ukrajinkám dobrí ľudia. Každý z nich cez nás poslal ten svoj dielik skladačky. Ak chceš pridať dielik aj ty a veríš, že ho doručíme tam, kde je potrebný, môžeš naše projekty podporiť tu:
ĎAKUJEME
Nezlomní – Jana Čavojská a Marcel Rebro
