Približne pred mesiacom sme priviezli darčeky pre deti a balíky s potravinami a drogériou aj do Kapulivky pri Nikopole. Privítala nás sociálna pracovníčka, ktorá nás mala zobrať do najchudobnejších rodín, s tým, že od rána lieta nad dedinou viac ruských dronov ako zvyčajne, už zaútočili na jedno auto a ak zbadajú naše, pravdepodobne po ňom pôjdu tiež… Ale jej muž bol pripravený na mopede pred nami vyštartovať a domy, kde bola pomoc potrebná najviac, nám napriek tomu ukázať.
Samozrejme, nechceli sme ohroziť jeho ani seba. Náklad sme vyložili s tým, že to rozvezú, keď bude obloha pokojnejšia.
Vychádzať na ulicu môže znamenať, že si vás nájde ruský dron. (zdroj: Jana Čavojská)
Za ten mesiac sa nič neupokojilo. Naopak, situácia sa zhoršila natoľko, že úrady vydali príkaz na nútenú evakuáciu Kapulivky. Ľudia sa so zlomeným srdcom pripravujú na odchod. Úrady sa pre nich snažia zariadiť núdzové ubytovanie v neďalekom Pokrove. Život vysídlencov je neskutočne ťažký. Často bývajú v provizóriu, tlačia sa na izbách na poschodových posteliach, aj ľudia, ktorí sa predtým nepoznali, striedajú sa v spoločných sprchách a kuchynke. Na novom mieste nemajú prácu ani životný priestor.
Dedina je na brehu Kachovskej priehrady – teda toho, čo z nej zostalo. Oproti sú Rusi a cvičia svojich dronistov na bezbranných obyvateľoch. Mužoch, ženách, deťoch. Autách. Domoch. Operátor pritom dobre vidí, na koho posiela smrť. Vie, že zabíja civilistov. Vie aj, že v dedine nie sú žiadni vojaci. Napriek tomu dron na cieľ navedie.
Nie je to „len“ vraždenie. Ľudia žijú pod neustálym terorom. Nemôžu sa normálne pohybovať vonku. Deti sa nemôžu hrať s kamarátmi. Každá cesta von, trebárs do obchodu, na maršrutku do mesta, ak treba ísť k lekárovi alebo niekto dochádza do práce, alebo po vodu – voda často netečie a tá, čo tečie, nespĺňa parametre pitnej vody, takže ľudia sú odkázaní na cisternu v strede dediny – môže byť posledná. V susedných dedinách sme boli u ľudí, ktorí prežili útok drona alebo pád ruskej bomby na dom alebo do jeho blízkosti. Spomínam si na strach v očiach malého dievčatka. Usídlil sa tam po tom hroznom zážitku a už len tak nezmizne.
Väčšina rodín žije skromne, vojna ubrala aj z toho mála pracovných príležitostí, ktoré tu boli. (zdroj: Jana Čavojská)
Alebo na babu Ľubu, ktorá sa stará o tri vnúčatá, jedna z nich je hendikepovaná Žeňka, pripútaná na lôžko. Keď Rusi hodili bombu pred dom, vybilo okná, pod ktorými je Žeňkina posteľ. Baba Ľuba napriek tomu hovorí o šťastí a ďakuje Bohu. Lebo nikomu sa nič nestalo. Jej dom je na kraji dediny najbližšie k Rusom. Väčšina susedov už odišla. Baba Ľuba dobre vie, že keď sa situácia zhorší alebo keď sa nejaký rus na druhej strane priehrady rozhodne jedného dňa rozbombiť jej domček, nepomôže si. Nebude mať ako ujsť. Žeňku, aj keď je chudučká, nedokáže odniesť na rukách.
Jediná obrana baby Ľuby je, že sa modlí k Bohu a prosí ho o ochranu. My vieme, že najlepšou ochranou, ktorý môžeme obrancom Ukrajiny doručiť, sú observačné drony. Vďaka nim reálne bránia svoju krajinu a jej obyvateľov. Pretože najhoršia je bezmocnosť.
ĎAKUJEME
Nezlomní – Jana Čavojská a Marcel Rebro
