Bracket má 21 rokov. Pred dvoma rokmi nastúpil do „práce“. Prerušil denné štúdium na univerzite a dokončuje si ho diaľkovo. Robí na sedemdňové zmeny: sedem dní v službe, sedem dní voľno. Lenže jeho robota nevyzerá ako život dvadsiatnika v normálnej krajine. Žiadna kancelária, žiadna výrobná hala, žiadna ranná káva cestou do roboty. Jeho pracovná cesta vedie cez krajinu vrakov, zhorených áut a smrti, ktorá môže priletieť z oblohy v priebehu pár sekúnd.
Cesta je lemovaná zhorenými vrakmi (zdroj: Marcel Rebro)
Do práce chodí s kolegom Adminom peši. Asi šesť kilometrov. Vyrážajú skoro ráno, ešte pred východom slnka. Cestu poznajú, no aj tak ju stále konzultujú cez vysielačku s vedúcim zmeny. Otvorené úseky neprechádzajú, tie sa prebiehajú. Keď nad hlavou začujú zlovestné bzučanie dronu, zmiznú pod stromami. Admin vytiahne skener, skontroluje situáciu a pokračujú až vtedy, keď je obloha aspoň na chvíľu čistá. Takto vyzerá jeho obyčajná cesta do práce.
Admin kontroluje situáciu na skeneri (zdroj: Marcel Rebro)
Nie, toto nie je trailer na novú dystopickú sériu. Toto nie je hra, kde po smrti stlačíš „restart“. Toto je realita Ukrajiny. Realita, ktorú si mnohí u nás odmietajú pripustiť, lebo sa im lepšie žije vo svete lacných fráz o mieri, vyjednávaní a o tom, že „treba prestať provokovať Rusko“. Ako keby rakety padali preto, že sa niekto málo usmieval. Ako keby okupant prestal vraždiť, len čo mu niekto ponúkne ďalší kus cudzej krajiny.
Nad hlavami je nepriateľský dron (zdroj: Marcel Rebro)
Bracket pracuje ako operátor FPV dronu v 12. brigáde špeciálneho určenia AZOV. Do armády vstúpil dobrovoľne hneď, ako dosiahol zákonný vek. Kým slovenský dezolát v ošúchanej teplákovke hrdinsky bojuje proti Ukrajine v komentároch, 21-ročný chalan ide ráno peši do vojny. Skutočnej vojny. Nie tej facebookovej. Nie tej krčmovej. Nie tej, v ktorej najväčšie riziko predstavuje to, že ti vychladne pivo.
Bracket míňa auto zničené ruským dronom (zdroj: Marcel Rebro)
A presne v tom je ten odporný kontrast. Jedni denne riskujú život, aby zastavili ruské zlo čo najďalej od našich hraníc. Druhí sa zatiaľ rozvaľujú v bezpečí, vypisujú sprostosti o „bratskom národe“ a tvária sa, že najväčší problém Európy je pomoc napadnutej krajine. Bracket bojuje aj za takýchto idiotov. Aj za ľudí, ktorí by mu pokojne odopreli zbrane, pomoc aj právo brániť vlastnú krajinu, len aby si mohli ďalej pestovať svoju tupú ilúziu, že keď sa dravec nakŕmi susedom, ich si nevšimne.
Otvorené úseky musí Bracket prebehnúť (zdroj: Marcel Rebro)
Ukrajina dnes nebráni len svoje mestá. Bráni aj náš priestor, náš čas, naše pohodlie. Bráni Európu pred režimom, ktorý vraždí civilistov, unáša deti, ničí mestá a ešte k tomu produkuje armádu užitočných idiotov v cudzích krajinách. Ľudia ako Bracket platia za túto obranu vlastnou mladosťou. Namiesto prednášok, lások, ciest a normálneho života majú skener, vysielačku a cestu do služby cez zónu, kde ťa môže zabiť niečo, čo ani neuvidíš.
Presun po kraji cesty je bezpečnejší (zdroj: Marcel Rebro)
My od nich nechceme málo. Chceme, aby vydržali. Aby zastavili barbarstvo. Aby chránili civilizovaný svet. Najmenej, čo môžeme urobiť, je prestať hrať mŕtveho chrobáka a pomôcť im konkrétne. Prieskumný dron nie je symbol. Je to oči vo vzduchu. Je to šanca odhaliť nepriateľa skôr, než zabije. Je to šanca vrátiť sa zo služby živý.
Bracket má 21 rokov a do práce chodí peši cez zónu smrti, s nepriateľskými dronmi nad hlavou. My máme otvorený internet, bankový účet a možnosť urobiť aspoň niečo užitočné. Tak to, preboha, urobme.
Podporte zbierku na prieskumné drony pre obrancov Ukrajiny:
donio.sk/drony-pre-ua
Ďakujeme!
Nezlomní – Jana a Marcel
