V ukrainskom Dnipre našlo útočisko viac ako 200 000 ľudí, ktorých vojna vyhnala z domu, a neustále prichádzajú ďalší. Prišli o všetko. Niektorých evakuovali narýchlo z ostreľovaných dedín, iných vytiahli spod trosiek ich domov, zničených ruskými bombami. Ich celým majetkom je len to, čo mali práve na sebe. Nezostali im ani fotky. Žiadna pamiatka na minulosť. Jedno teplé jedlo denne pre nich znamená obrovskú pomoc. A nielen od hladu. Cítia, že nie sú úplne zabudnutí.
Mnohí starší ľudia sú zmätení a stratili motiváciu žiť. (zdroj: Jana Čavojská)
V provizórnych ubytovniach, ktoré len ťažko nahradia domov, myslia vysídlení Ukrajinci na svoje zničené, spálené domy, na hroby svojich blízkych, ktoré museli opustiť, na rodičov, deti, vnukov a pravnukov, roztrúsených po svete. Mladší sa snažia uchytiť na novom mieste, nájsť si prácu alebo aspoň brigádu. Do mesta však prišlo toľko ľudí, že o pracovné miesta je bitka. Starší ľudia a mamy s malými deťmi to majú zložitejšie. Mamy nemôžu odísť od detí. Starší sú často chorí a dezorientovaní. Sami potrebujú pomoc. Ako 86-ročná Lýdia. Smutne sedí na svojej posteli. „Zostala som sama a bez ničoho. Načo žiť?“ zamýšľa sa. Jej a ďalším, ktorým Putin zničili životy, domovy, zavraždil blízkych, odťal končatiny, zostal iba jeden sen: nech sa to už všetko skončí. „Nikto ma nepotrebuje. Nikoho nemám,“ pokračuje Lýdia. Dcéra jej zomrela. Pýtame sa na vnukov. Odišli z Ukrajiny do krajín a miest, názvy ktorých si stará pani už nepamätá.
Vysídlenci si často so sebou nestihli vziať vôbec nič. (zdroj: Jana Čavojská)
Ďalšiu poschodovú posteľ obývajú Ľuda a Viktor, mama so synom z Kurachova. „Za jediný okamih urobil zo mňa Putin invalida a bezdomovca,“ povie Ľuda. Sedí na vozíku, nemá nohu. V ten deň, keď sa to stalo, Rusi dedinu intenzívne ostreľovali. Bolo veľa mŕtvych a ranených. Strela dopadla aj na Ľudin dom. Evaukovali ju do Myrnohradu. „Operácia. Odrezali nohu,“ pokračuje žena. „Už som si zvykla. Noha nenarastie.“ Nemala sa kam vrátiť. V Kurachove už boli okupanti. Dobrovoľníci ju odviezli sem, aj s vozíkom a pár igelitkami osobných vecí.
Viac o ľuďoch, ktorí museli ujsť pred vojnou, a tých, ktorí sa o nich v Dnipre starajú, si môžeš prečítať tu:
V inej ubytovni býva Natalia s päťročnou dcérkou Uljanou. Ušli z Kostyantinivky. Uljana má rakovinu, nefroblastóm pravej obličky. Dostáva onkologickú liečbu a býva na ubytovni pre vysídlencov. Izolácia kvôli zníženej imunite je v tejto situácii nereálna. Uljana nemá ocka, ale býva s nimi babka. Tá si našla prácu v kaviarni. Takže si zarobia aspoň na prežitie – zo sociálnych dávok pre vysídlencov by bo mali oveľa ťažšie. Pomáha aj oblečenie od Caritasu a terapie so psychológom.
Malá Uljana na sedení so psychológom. (zdroj: Jana Čavojská)
Organizácia Caritas Doneck sa v Dnipre stará o stovky vysídlencov. Aj jej pracovníci museli opustiť svoje domovy. Z Donecka ich vyhnal ruský „mir“. Teraz v centrále Caritasu varia teplé obedy pre najzraniteľnejších vysídlencov, zháňajú lieky a hygienické potreby, prevádzkujú sociálny šatník a psychológovia pracujú s deťmi aj dospelými zasiahnutými traumou. Kuchyni šéfuje usmievavá dobrovoľníčka Irina. Tiež ušla z východnej Ukrajiny pred vojnou. Pri spomienke na to sa jej v očiach objavia slzy. „Syna mi zabili. A viac už nepoviem, lebo by som plakala.“
Usmievavá dobrovoľníčka Irina má pod palcom kuchyňu. Tiež utiekla z východu Ukrajiny. A zabili jej syna. (zdroj: Jana Čavojská)
Plynové horáky však zapaľuje pod čoraz menšími hrncami. Nie sú peniaze na nákup surovín na jednoduché obedy. Kým pred rokom mohli rozdať denne 150 obedov, teraz je to len tridsať. Pre mnohých vysídlencov to bolo jediné teplé jedlo. Pre tých najchudobnejších všetko, čo za deň mohli zjesť.
Pomôže 1000 eur týždenne od nás. Pre ľudí v najväčšej núdzi je miska teplého jedla potravou nielen pre telo, ale aj pre dušu. Podajme im ju zo Slovenska spolu:
https://donio.sk/miska-pre-dnipro
ĎAKUJEME
Nezlomní – Jana a Marcel
