Bojoví medici a lekári v provizórnych prifrontových nemocniciach kupujú zraneným vojakom čas na prežitie. Evakuačné tímy sú pritom pre Rusov prioritným cieľom.

Všetci hovoria, že mal šťastie. Evakuácia z bojiska na operačný stôl v podzemí trvala len štyri hodiny. Pozerám na torzo tela bez ľavej ruky a s krvavou masou namiesto pravého predkolenia a uvažujem o tom, čo tu znamená šťastie. Tu, v podzemí obyčajnej budovy v obyčajnej ukrajinskej prifrontovej dedine – takej obyčajnej, že náš sprievodca Tokio mal problém identifikovať tú správnu, hoci tu už bol. Práve obyčajnosť, nenápadnosť je dôležitá. Keby sa Rusi o tomto mieste dozvedeli, nenechali by tu kameň na kameni. Na zdravotníkov útočia obzvlášť radi.

V podzemnej operačnej sále. Foto – Jana Čavojská

Na operačnom stole

Vojakove zranenia spôsobila explózia. Doviezli ho bez ničoho, len so zatiahnutými turniketmi na zranenej ruke a nohe. Z bojiska ho vyniesli spolubojovníci a medici. Potom ho štvorkolkou viezli na miesto, kam mohol prísť obrnený humvee. Tým pokračoval na prvý stabpunkt. V jeho provizórnych podmienkach urobili pre záchranu vojaka všetko, čo mohli. A poslali ho ďalej. Toto je tretie miesto v poradí. Stále len pár kilometrov od bojov a v miestach, kam doletia ruské drony. Ale táto obyčajná, nenápadná a úplne opustená budova má v pivnici špičkovo vybavenú operačku a tím chirurgov.

Muž, ktorý okamihom explózie na fronte prišiel o celý život, ako ho poznal dovtedy, o sebe nevie. Je v narkóze. Anestéziológ, zdravotní bratia a sestry sa ho zo všetkých síl snažia udržať pri živote a stabilizovať natoľko, aby prežil operáciu. Monitorujú ho prístroje, do žíl mu prúdi krv a plazma, ďalšie dávky zdravotníci rozmrazujú a zahrievajú. Bude ich potrebovať veľa.

Trvá to dlhšie ako vo filmoch. Zranený vojak je konečne pripravený. Až vtedy sa zdravotníci obliekajú do sterilných plášťov, nasadzujú si rúška a čiapky na hlavy. Doteraz to bolo úplne zbytočné. Aj vzhľadom na to, odkiaľ toho vojaka práve priviezli.

Okolo operačného stola stojí sedem ľudí. Dvaja z nich sú chirurgovia. Všetci majú plné ruky práce. Občas musí na pomoc priskočiť Tokio. Zaväzuje plášte, leje dezinfekčný roztok, podáva nástroje, chirurgovi s prezývkou Burn nastavuje chrbát, aby si do jeho trička utrel pot z tváre. Občas sa niekto obráti s požiadavkou aj na mňa. Vtedy odložím fotoaparát a snažím sa správne rozšifrovať význam ukrajinských slov.

Noha vo vreci

Najprv ľavá ruka. Explózia ju odtrhla pod lakťom. Treba odstrániť zmasakrované tkanivo, uzavrieť cievy, zastaviť krvácanie. To nechce prestať. Keď sa to podarí, príde na rad noha. Zranenie je príliš vážne na to, aby sa dala zachrániť. Chirurgovia musia použiť pílku. Keď je noha oddelená, odložia ju do plastového vreca. „S pacientom ju posielame do nemocnice, ak by bolo treba preskúmať, či bola amputácia nutná,“ objasní Burn.

Stojí pritom v mláčke krvi, ktorá stiekla na podlahu z operačného stola. Tokio sa ju snaží utrieť savými podložkami. Ja myslím na to, že zranenému zostala aspoň pravá ruka… Lekári však teraz obrátia pozornosť na ňu. Aj z nej kvapká krv. Ukáže sa, že prsty sú zranené horšie, ako sa zdalo. Tiež musia ísť preč. Vojak už nemá prst, na ktorom by mohol byť monitor. Zdravotný brat ho preloží na palec na pravej nohe.

Nasledujú črepiny. Zranený ich má v hlave, trupe, stehnách. Väčšie rany treba zašiť. Lekári kontrolujú uši. Na záver pritiahnu röntgen. Táto malá miestnosť v podzemí je skvele vybavená.

Operácia trvala tri hodiny. Nasleduje prevoz do nemocnice. Vozidlo, prerobené na sanitné, no navonok to na ňom nie je vidno, zaparkuje pred bránou. Vozík so zraneným vytlačia z podzemia. Všetko, čo sa odohráva vonku, musí prebehnúť rýchlo. Rusi nesmú zo vzduchu zbadať nič nezvyčajné.

Ešte treba vyčistiť a vydezinfikovať operačnú sálu. „Tu robíme všetci všetko. Aj chirurg umýva podlahu od krvi,“ usmeje sa Burn. Prezývku vraj dostal vďaka tomu, že je energický. „Čo teraz po operácii neplatí,“ podotýka. Ak by však priviezli ďalšieho zraneného, našiel by silu a operoval by, koľko by bolo treba. Raz zvládol deväť operácií za sebou. Ako sa z toho nezblázni? „Vedľa operačky je malá miestnosť s posilňovacím náradím. A hore v izbe mám knihu Duna.“

Mama z Azovstaľu

Mama všetkých volá do kuchyne. Cez deň stihla uvariť boršč. Mama je jej prezývka. Zdravotná sestra má 52 rokov a prešla si ruským zajatím.

31. marca 2022 sa dobrovoľne prihlásila do tímu zdravotníkov, ktorý mal letieť do Mariupoľa. V helikoptére boli okrem nej dvaja chirurgovia a dvaja anesteziológovia. Mesto bolo vtedy už úplne obkľúčené. Stabpunkt si zriadili najprv na báze bataliónu Azov a neskôr sa presunuli do podzemia Azovstaľu. „Ošetrovali sme zranených vojakov. Tí chlapci boli presvedčení, že pred nimi je len zajatie alebo smrť. Vozili k nám ťažkých pacientov. Amputácie a podobne. Operovali sme všetko, čo sa dalo. To tie podmienky nám nedovolili robiť všetky potrebné zákroky, napríklad operácie mozgu.“

Na čo myslela? „Úprimne, na nič. Jednoducho som si robila svoju prácu. V podzemnom bunkri ani nevieš, či je noc alebo deň. Zobudíš sa, začneš pracovať, a keď skončíš a pozrieš sa na hodinky, je pol tretej v noci. Bolo jasné, že sa z Azovstaľu nedostaneme. Dvakrát sa naši s Rusmi dohovárali, že zdravotníckemu personálu dovolia opustiť mesto. Ja som v oboch prípadoch odmietla a zostala som so zranenými. Tí, ktorí vyšli zo závodu, sa museli vrátiť. Rusi útočili na evakuačnú kolónu.“

Mama pracovala, až kým neprišiel rozkaz od najvyššieho velenia vzdať sa do zajatia. Nechcela. „Ale rozkaz je rozkaz. Tento bol navyše od prezidenta a od hlavného veliteľa ozbrojených síl. Tak sme vyšli.“ Odviezli ich do Olenivky. „O seba som sa nebála. Čoho sa už ja v mojom veku mám báť? Bála som sa o dievčatá a o chlapcov. Najstrašnejšie bolo počuť ich kričať, keď ich mučili. A ešte hlad bol zlý. Celý ten čas sme tam zomierali od hladu.“

Prežila tam päť mesiacov. Bola tam aj 29. júla 2022, keď Rusi vyhodili do vzduchu časť väzenia a zabili pritom najmenej 54 ukrajinských vojakov a ďalšie desiatky zranili. „Počula som výbuchy a potom krik našich chlapcov. Zamkli nás v celách. Nedovolili nám pomôcť zraneným. Celú noc sa ruskí dozorcovia pozerali na našich chlapcov, ako umierajú.“

Mama má pevné nervy. Udržala si ich aj v zajatí. Verila, vedela, že skôr alebo neskôr sa to skončí. Bola si istá, že ju vymenia. Rusi sú podľa nej zvery. „Nemajú mozgy. Presviedčali nás o tom, ako skvele sa u nich žije. Veď nemáte ani tečúcu vodu, vozia vám ju v cisternách, hovorila som im.“

Ošetrujú aj Rusov

Keď ju vymenili, išla do záporožskej nemocnice. Slúžila tam spolu so synom. Aj tu sú spolu. On je vodič evakuačného vozidla. „Najťažšie je, keď má nebezpečný výjazd a ja tu čakám, či sa vráti.“

Dnešná evakuácia bola rýchla. Koľko to trvá bežne? „Aj dva – tri dni,“ hovorí Mama. „Niekedy desať dní. Pre ruské drony sa nedá evakuovať. Zranení často sedia na pozícii až do konca svojej rotácie. Človek s takými vážnymi zraneniami, aké mal vojak dnes, samozrejme, neprežijú. Ľahšie zranených vozia s hnijúcimi ranami,“ vysvetľuje Mama.

Pre Burna bolo toto úplne nová medicína. Predtým robil rekonštrukčné plastické operácie a mikrochirurgiu kostí. Do armády išiel dobrovoľne začiatkom roka 2023. „Keď je vojna, nemôžeš zostať bokom,“ hovorí. Počas služby už ošetroval zranených v rôznych podmienkach. Aj ako bojový medik, aj v blate na prvom „stabíku“, aj v evakuačných vlakoch. Vie, čo sa deje so zraneným do príchodu sem. A zisťuje aj, čo je s nimi ďalej, keď opustia podzemnú operačku. „Je to dôležité, aby sme vedeli, či sme tu všetko urobili správne.“

Najťažšie je pomáhať kamarátom. Vidieť ich, ako revú od bolesti, ako umierajú. No súčasťou Burnovej práce je aj ošetrovať zajatých Rusov. „V každej práci musíš robiť aj to, čo nemáš rád,“ poznamená. Zajatci sú dôležití. Vymenia ich s Rusmi za zajatých Ukrajincov. „Za mojich priateľov, bratov. Na tých záleží.“

S jedným okom

Oko prichádza na naše stretnutie v Slavjansku, ale vzápätí sa otáča a sadá do auta. „Zabudol som si oko,“ ospravedlňuje sa. O pár minút je naspäť s páskou cez oko a očnou protézou vo vrecku. 26-ročný bojový medik z brigády Azov, vlastným menom Oleh, velí unikátnej jednotke dobre vycvičených bojových medikov. Je to taký pirát. Aj keď je jedno oko na bojisku hendikep, nevyhýba sa vojenským akciám.

Pracoval v korporáte a desať rokov trénoval box. Do Azova prišiel dobrovoľne koncom roka 2022. K pechote. Nemá žiadne zdravotnícke vzdelanie. O oko prišiel v Lymane. Pred odchodom na pozíciu sa musel zastaviť na štábe. Rusi tam zhodili KAB. Mal zranenú hlavu, hrudník, ruky, brucho. V nemocnici v Dnipre mu lekár povedal, že pravé oko mu nezachránili. „Vieš, akú mám prezývku?“ opýtal sa ho Oko. A uvažuje, či si to neprivolal. Pozyvnoj, vojenské meno, dostal vtedy, keď začínal v dobrovoľníckych oddieloch. „Trénovali nás veteráni ATO a vybrali mi Oko, lebo som vraj veľmi precízny detailista. Najprv sa mi to nepáčilo. Chcel som niečo drsnejšie. Ale potom som si povedal, že je to krátke, ľahko sa to pamätá a takú prezývku určite nebude mať nikto iný.“

Hneď vedel, že sa chce vrátiť na front. Ale bál sa, že nebude dosť efektívny. Pol roka rehabilitoval a ďalšieho pol roka aktívne trénoval, aby bol pripravený. Zvykal si na zúžené zorné pole. „Sústredil som sa aj na streľbu. Aby som dokázal strieľať pomocou ľavého oka. Je to zložité, lebo s jedným okom nemáš taký prehľad. Mám druhý stupeň invalidity, mohol som ísť do civilu, ale nechcem opustiť skvelých ľudí, ktorých som na fronte stretol. Veľmi ich mám rád.“

Dobre vycvičení medici

Oko stretáva dva typy bojových medikov: buď skvele bojujú, ale v medicíne sú slabší, alebo sú veľmi dobrí medici, ale v akcii majú strach a držia sa vzadu. „My sme vytvorili tím dobre vycvičených bojovníkov, ktorí sú zároveň veľmi šikovní medici.“

Vyžaduje si to špeciálne tréningy a prípravu. Oko má zatiaľ desať takýchto ľudí a trénuje ďalších. Bojoví medici idú s pechotou dopredu a zostávajú na rezervných pechotných pozíciách – tak, aby neboli v úplne prvej línii, ale aby mali stále na dohľad Rusov. To znamená, že aj na ich pozíciách je problém s logistikou. „Máme jeden nepríjemný rekord. Môj bojovník schudol za 23 dní na pozícii 11 kilogramov. Sláva Bohu, predtým vážil 92 kíl, nebol chudý. Ale pre organizmus to nie je dobré.“ Preto Oko po ťažkej bojovej misii nechá svojho medika týždeň odpočívať. Neznamená to však, že bude ležať v posteli. „Máme veľa tréningov. Okrem športovej prípravy aj teoretické lekcie, plánovanie a analýzy bojových situácií.“ Pre svojich ľudí vytvoril tréningový plán, v ktorom strieda teóriu s telocvičňou, posilňovňou, boxom, streľbou a taktickou prípravou v teréne. „Učíme sa lietať s malými dronmi, ktorými si monitorujeme situáciu na bojisku, trénujeme evakuáciu ranených počas streľby, nacvičujeme rôzne scenáre bojových situácií,“ opisuje Oko.

Transfúzia v zákope

Okov tím nasadzujú do najťažších bojových akcií, kde predpokladajú veľa zranených. Výstroj a batoh bojového medika váži 66 kíl. 15 kíl z toho je zdravotnícka výbava. Okovi ľudia majú vždy so sebou ministarlink, aby mali za každých okolností spojenie. Pracujú najčastejšie vo dvojiciach a v tých dvojiciach aj trénujú. „Aj jedia a spia,“ dodáva Oko. „Aby boli dokonale zohratí.“ Formálne zdravotnícke vzdelanie nie je pri výbere ľudí pre Oka dôležité. „Pracujeme na úseku do prvého stabilizačného bodu. Úkony, ktoré v tých podmienkach vykonávame, sa naučí aj nezdravotník. No keďže Rusi na medikov prioritne útočia, potrebujem na tej pozícii bojovníkov, schopných zabíjať nepriateľa.“

Keďže evakuácia z bojiska môže trvať celé dni, úlohou bojového medika je stabilizovať raneného, ošetrovať otvorené rany, aby sa do nich nedostala infekcia, špina a hmyz, podávať antibiotiká, tlmiť bolesť. Oko na pozíciách vpredu robil už aj krvnú transfúziu. Do najťažších bojov nosí nabíjaciu stanicu a chladničku s krvnými konzervami.

Udržať raneného niekoľko dní pri živote v podmienkach zákopu ešte neznamená, že má vyhraté. „Treba ho vyniesť. Niekedy ho nesieme a ťaháme aj dvanásť kilometrov. A potom čakať na priaznivé počasie alebo situáciu, ktoré umožnia príchod evakuačného vozidla.“ Dvanásť kilometrov v zóne smrti s raneným, taká cesta sa tiež môže počítať na dni. Okov vycvičený medik dokáže držať pacienta celý čas pod liekmi tak, aby necítil bolesť. Ak taký medik na pozícii nie je, ranený trpí obrovskými bolesťami. Vojak z úvodu tejto reportáže aspoň takúto úľavu dostal. Nikto nevie, či prežije. Operácia v podzemí bola len začiatkom jeho liečby.

Zbierku na turnikety môžete podporiť na portáli Donio.

V podzemnej operačnej sále. Foto – Jana Čavojská