Ahoj, dobrý človek. Predstav si, že si 33-ročná ukrajinská žena, vojačka, ktorá sa dostala do ruského zajatia. Mučili ťa, znásilňovali ťa, povedali ti, že tvoja krajina už neexistuje a ty si ľudský odpad, ktorý nemá žiadnu cenu. Nevieš si to úplne dobre predstaviť? Skúsim ti s tým pomôcť a predstavím ti tvoje alternatívne ja, súhlasíš? Len mi sľúb, že dočítaš do konca.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a už ako dieťa si chcela slúžiť v armáde. Tvoj dedo bol vojak, tvoj otec bol vojak a ty si mala byť Sergej. Napriek tomu, že si Iryna, nastúpila si do armádneho učilišťa a stala sa s teba spojárka, radistka. Bola si na Majdane a verila si v lepšiu Ukrajinu. Prišlo obsadenie Krymu, Luhanska a Donecka.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a po ruskej invázii v roku 2022 si bola v nasadená Mariupole. V obkľúčenom meste ste odolávali nepriateľskej presile. Skrývali ste sa v podzemí železiarní pred delostreleckou paľbou, ty si denno-denne vysielala správy so žiadosťou o podporu. Pomoc neprichádzala a nakoniec ste 20. mája kapitulovali a ty si sa dostala do ruského zajatia.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a nádej si stratila hneď v prvý deň zajatia. Rusi vás priviezli do väznice, ženy v jednom samostatnom autobuse. Prišiel prvý, odstavili ho na nádvorí a vás nechali vnútri. Postupne prichádzali autobusy s chlapmi. Ako vystupovali, Rusi každého zmlátili. Každého jedného. Bez ohľadu na to v akom bol stave, či bol zranený alebo bezvládny. Ak niekto padol na zem, kopali ho na zemi, ak mu kamaráti chceli pomôcť vstať, zrazili ich obuškami na zem a kopali ich tiež. Sedeli ste v autobuse, tváre nalepené na skle a plakali ste od pocitu bezmocnosti, strachu a zúfalstva.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a prvý mesiac zajatia si trávila v cele 12 ženami. V cele určenej pre štyri osoby. Tlačili ste sa po štyroch na jednej posteli, potrebu ste vykonávali do vedra v rohu. Keď pretekalo, prosili ste dozorcov, aby vám ho dovolili vyliať. Povedali, že ste ukrajinské prasce a prasce žijú vo vlastných sračkách. Dostávali ste jedlo, ktoré by ste doma nedali ani tým prascom. Hnusné, páchnuce. Ale jesť ste museli. Raz, dvakrát za deň, náhodne vybrali niektorú z vás na výsluch. Vždy sa vrátila dobitá a krvavá. Niektoré po výsluchoch krvácali aj tam dole. Snažili sa to skryť pred ostatnými ženami na cele, hanbili sa priznať, čo s nimi Rusi robili. A ostatné sa tvárili, že nič nevidia. Ako radistka si bola „hodnotný materiál“, a preto si zaslúžiš „špeciálnu starostlivosť“. Tak ti to povedal mladý poručík pri jednom z výsluchov. A špeciálna starostlivosť nedala na seba dlho čakať.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a 13 mesiacov si nevidela denné svetlo. Po prvom mesiaci ťa previezli do inej väznice a umiestnili na samotku. Do miestnosti dvakrát dva metre bez okien. Bol v nej slamený matrac hodený na zemi, deravá deka a v rohu vedro. Na strope žiarovka. Niekedy svietila celé dni a noci, inokedy si ostávala v úplnej tme. Dni si sa snažila rátať podľa jedál, do steny si vyrývala čiarky. Nevedela si však odlíšiť, čo sú raňajky, čo obed a čo večera. Nechutné riedke kaše, polievky čo vyzerali a smrdeli ako voda po umývaní hrncov, plesnivý chlieb. Na ceste do vypočúvacej miestnosti bol na stene kalendár, snažila si sa rozoznať, aký je na ňom deň. Bolo to skoro nemožné. Vždy keď si bola mimo cely, musela si chodiť, teda skôr klusať, v predklone, s rukami spútanými za chrbtom. Keď ste zastali, musela si spraviť „rozťažku“. Temenom sklonenej hlavy sa oprieť o stenu, nohy naširoko o seba, ruky zdvihnuté za chrbtom, dlane vytočené tak, aby na ne dozorca videl. Ak sa mu niečo nepozdávalo, napravil to obuškom.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a viac si sa bála čakania na mučenie ako mučenia samotného. Počúvala si kroky na chodbe a čakala. Čakala, si či sa otvoria dvere tvojej cely. Krčila si sa v kúte a triasla sa hrôzou, od strachu si neudržala moč. Keď si počula, ako ťahajú von inú, na moment si si vydýchla. Potom ťa ovládol ešte väčší des. Budeš zase čakať. Čakať a počúvať tlmený krik mučených. Čakať a predstavovať si, čo si trýznitelia vymyslia tentokrát. Päste, obušok, voda, elektrina? Boli v tom vynaliezaví a boli trpezliví. Diabolsky trpezliví. Ich otázky často nemali zmysel a pýtali sa dookola na to isté. Mala si pocit, že sa nepýtajú preto, aby sa niečo dozvedeli, ale aby ťa mohli biť a trápiť. Chcela si to mať za sebou, chcela si radšej umrieť, ako čakať.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a povedali ti, že Ukrajine neexistuje. Povedali, že Kyjiv padol, rovnako ako Mariupoľ, že Ukrajina je pod ruskou správou, že prebieha denacifikácia. Že sa nemáš kam vrátiť, že ťa nikto nechce. Si ľudský odpad, úplne zbytočný uzlík svalov a nervov a keď ťa nakoniec zabijú, nebudeš nikomu chýbať. Stratila si nádej, stratila si dôvod žiť. Zúfalo si čkala, kedy Rusov prestane baviť ťa mučiť a konečne ťa zabijú. Čakala si na smrť, smrť sa stala pre teba vykúpením. Keby si mala možnosť, zobrala by si si život sama.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a myslela si, že ťa vedú na smrť. Jedného dňa si počula na chodbe ruch. Otvorili sa dvere a dovnútra vošli dvaja vojaci. Spútali ti ruky za chrbtom, vyviedli ťa na nádvorie a naložili do autobusu. Už v ňom bolo veľa vašich. Všetci mali na hlavách čierne vrecia. Keď ťa usadili, nasadili vrece aj tebe. Šeptom si sa spýtala suseda, čo sa deje. „Neviem a nechcem vedieť,“ povedal. Autobusom ste šli dlho, veľmi dlho. Keď zastal, zložili vám vrecia. Za sklom si zbadala vojakov. Vašich vojakov. Výmena! Čakala ťa sloboda.
Voláš sa Iryna, máš 33 rokov a máš strach zaspať. Bojíš sa, že ťa zobudia a odvedú na výsluch. A keď nakoniec zaspíš, budíš sa spotená strachom, lebo sa ti sníva, že počuješ kroky na chodbe. Bojíš sa ľudí, bojíš sa byt sama. Kamarátka z detstva ti povedala, že sa ti „to“ stalo, lebo si bola vždy pekná a chlapi sa za tebou obzerali. Ženský lekár ti povedal, že už nemôžeš mať deti. Vypadávajú ti vlasy, máš problémy so štítnou žľazou, musíš brať hormonálne lieky. Nemáš chuť žiť
Volám sa Marcel, mám 56 a rokov a príbehov podobných Iryninmu som si vypočul desiatky. Niektoré priamo, niektoré sprostredkovane, ale to nič neubralo na ich hrôze. Na vlastnej koži som zistil, že sú situácie, ktoré človek sám nezvláda. Potrebuje pomoc odborníkov a najmä ľudí s podobnými osudmi a problémami. Potrebuje komunitu. Neďaleko od Kyjiva vzniká komunitné rehabilitačné centrum Kazka – Rozprávka. Mesačný pobyt pre jednu ženu bude stáť 300 eur. Za tú sumu jej terapeuti a komunita pomôžu nájsť novú silu žiť a zabudnúť na peklo násilia v ruskom zajatí.
https://donio.sk/novy-zivot-pre-zeny
Ďakujeme dobrý človek. Ďakujeme za Ukrajinu!