Vrátiť sa tak domov… Lebo sú tam hroby. Navštíviť hroby blízkych. Mamin, otcov, synov… „Poprosiť otca o odpustenie, že som mu neprišla na pohreb, že som ho ako dcéra poriadne nepochovala, nemohla som, lebo náš Lysičansk bol už v okupácii a ja som bola tu.“ Tatyana pri týchto slovách ledva potláča slzy. Odkedy Rusi napadli jej (U)krajinu, rozstrieľali jej mesto a začali vraždiť jej spoluobčanov, skončil sa pre ňu normálny život. Bolo to ešte v roku 2014. Lysičansk bol vtedy niekoľko mesiacov v okupácii. Nočná mora však neskončila jeho oslobodením. „Z Donecka sme ušli v roku 2014. Stále sme však dúfali, že raz sa domov vrátime. No v roku 2022 sme tú nádej stratili,“ hovorí Svetlana.

Dnes sme sa v Dnipre stretli s vnútornými vysídlencami z východnej Ukrajiny. V provizórnych ubytovniach, ktoré len ťažko nahradia domov, myslia na svoje zničené, spálené domy, na hroby svojich blízkych, ktoré museli opustiť, na vnukov a pravnukov, roztrúsených po svete. A na mŕtvych. Mnohí dúfajú, že sa s nimi čoskoro stretnú.

Zatiaľ im pomáha prežiť organizácia Caritas Donetsk. Teplé jedlo, oblečenie, poukážka na potraviny, peniaze na lieky a hygienické potreby, psychologická pomoc, to všetko je v ich situácii neoceniteľné. Toto všetko môžu dostať aj vďaka Slovenskej katolíckej charite, ktorá tento projekt podporuje. Ľuďom, ktorým Putin zničil životy, domovy, zavraždil blízkych, odťal končatiny, zostal iba jeden sen: nech sa to už všetko skončí, nech je už mier.

Alebo sen o smrti. „Čakám ju, ale neprichádza,“ povedala mi 86-ročná Lýdia.

Snáď aj Trump, Fico, Orbán, rôzni mudrlanti a chcimírovia zo Slovenska by sa zahanbili, keby sa mali pozrieť do očí týmto ľuďom… My ostatní im zatiaľ môžeme trochu pomôcť podporením projektu Slovenskej katolíckej charity.