Jana Čavojská: Jedna zo žien strávila v ruskom zajatí rok. Zažila strašné veci, násilie tam bolo na dennom poriadku. Nútené práce, mesiace bez denného svetla. Má obrovské psychické aj fyzické následky – poriadne jej nefunguje štítna žľaza, nefungujú jej vaječníky, vypadali jej vlasy… Zrútila sa aj psychicky – nemôže byť v uzavretých priestoroch, nedokáže cestovať verejnou dopravou, všetkého sa bojí. Len čo si na tie veci spomenie, dostane panický atak.
Iná žena bola v ruskom zajatí „len“ dva týždne. Ešte rok po návrate domov nebol schopná zbaviť sa panických atakov a neustáleho plaču. Mučenie, ktoré prežila, ju doslova zlomilo.
Marcel Rebro: Poznám chlapa, ktorý bol v ruskom zajatí, a keď mu ešte aj dnes poviete, že sa ideme prejsť, tak si doslova cvrkne do gatí. V zajatí totiž výzva „poď sa prejsť“ znamenala, že ho vytiahli von a zmlátili.
Jedna zo žien mi rozprávala, že horší ako fyzický teror v zajatí je psychické násilie. Povedali jej, že Ukrajina už neexistuje, že Rusko ju dobylo. Že jej rodina ju už nechce, že lepší pre ňu bude ruský pas. Vravela, že sa priam tešila, keď ju brali z cely a išli zmlátiť. Chcela to už mať za sebou. Počula kroky na chodbe a vedela, že niekoho zmlátia, a tak len čakala, či sa otvoria jej dvere, alebo či bude počuť krik a rev inej obete. Keď si vybrali ju, uľavilo sa jej, lebo za oveľa horšie považovala to čakanie, tú neistotu. Sloboda zase pre ňu znamenala pobyt v klietke, lebo vedela, že tam bude len sama so sebou.
Naše aktuálne zbierky môžete podporiť tu:
