Sedemdesiatročná Galina Ivanovna z Chersonu zažila ruské väzenie na vlastnej koži, ale nevzdala sa.

Nezlomná dôchodkyňa

Galina Ivanovna má 70 rokov. Zoznámil ma s ňou Váňa. V roku 2014 hneď po anexii Krymu sa pridala k dobrovoľníkom pomáhajúcim Ukrajinskej armáde – hlavne pohraničníkom. Po obsadení Chersonu okupantami 27. februára sa stala členkou odboja. Základňu mali v budove priamo oproti sídlu okupačnej správy. Vyrábali molotovove koktejly, zhromažďovali materiál pre bojovníkov odboja.

Čestná občianka mesta Cherson a držiteľka Rádu Kňažny Oľgy – Galina Ivanovna (zdroj: Marcel Rebro)

Dva krát ju rašisti zajali a mučili. Pýtam čo sú to „rašisti“ . „Skratka od ‘Rasijskije fašity‘,“ odpovedá. „Tak voláme okupantov tu na Ukrajine. Označenie ‘Rusi’ nie je korektné. Lebo nie všetci Rusi sú okupanti. Veď aj u nás v Chersone žilo a žije veľa Rusov. Niektorí sa pridali na stranu Putina. To sú rašisti. Ale väčšina z nich sa pridalo na stranu Ukrajiny. Lebo to je ich domovina. To sú Rusi žijúci na Ukrajine. Normálni ľudia. Veď aj tuto Váňuška je polovičný Rus – po mame,“ s úsmevom sa obracia na môjho sprievodcu. Po oslobodení Chersonu udelili Galine Rád Kňažny Oľgy a stala sa čestnou občiankou mesta. Ako čestná občianka má nárok na dvojnásobný dôchodok. Väčšinu z neho však minie na nákup potrieb pre pohraničníkov. Dnes pracuje ako koordinátorka dobrovoľníkov. Jej skupina má 70 ľudí.

Bez dobrovoľníkov by armáda nefungovala

„Dobrovoľníci dodávajú armáde zhruba 50% výstroje. Oblečenie, potraviny, lieky, drony. Nebyť ich, už sme dávno porazení. Bojujeme na dvoch frontoch. My tam vpredu s rašistami a dobrovoľníci tu v zázemí,“ vysvetľuje Váňa. Prichádzame ku Galininmu domu. Odomyká bránu a vedie nás do dvora. Dom nesie známky po ostreľovaní. „Dostal dva zásahy. Bývať sa v ňom už nedá. Tak žijem u kamarátky v paneláku. V dome mám len sklad,“ vysvetľuje. Pre domom Galina ukazuje Váňovi nové piecky – buržujky, ktoré nechala pre vojakov vyrobiť. Pýta sa či sú v poriadku. Musia mať maximálnu výhrevnosť a produkovať čo najmenej dymu, aby neodhalili postavenie. Ivan je nadšený. Sú presne také ako Galine zadal.

Galina Ivanovna ukazuje Ivanovi piecky, ktoré nechala zhotoviť pre vojakov  (zdroj: Marcel Rebro)

Vchádzame do domu. V dvoch nepoškodených izbách je provizórny sklad. Galina balí do veľkej krabice veci pre Ivana – obväzy, proteínové tyčinky, chemické ohrievače do topánok a rukavíc. Vysvetľuje Ivanovi, že má aj také, čo sa nalepia na telo a ukazuje ako ich používať. Ten zjavne všetko vie, ale s trpezlivým úsmevom nechá Galinu rozprávať. Preruší ju len keď vyberie krabičky z liekmi. „Nie Galina Ivanovna, toto naozaj nemôžem zobrať. Lieky musíte nechať zdravotníkom. Tí skontrolujú či nie sú expirované a rozhodnú o ich použití,“ jemne ale dôrazne jej vracia medikamenty. „Tak aspoň tuto – vitamíny. Mám Céčko a Déčko aby chlapci neboli chorí. V zákopoch je vlhko a zima a musia tam byť na stráži aj …“ nedá Galina. „Ani vitamíny. Dobre viete aké sú pravidlá,“ reaguje Ivan už o kúsok dôraznejšie. „Ale nezabudneš povedať medikom aby pre to prišli, že nezabudneš Váňuška,“ Galina sa smútkom v očiach vracia veci späť.

Lieky nemôže zobrať Ivan, musia ich prevziať zdravotníci (zdroj: Marcel Rebro)

Spoločne s Ivanom vynášam plnú krabicu na ulicu. Keď ju prekladáme do Váňovho auta, plného vecí od nás, spýtavo sa na neho pozrie. „To je od nich. Od Slovákov a Čechov. Tiež pomáhajú ako vedia,“ odpovedá Váňa na nevyslovenú otázku. Galina sa otočí na mňa. Objíme ma a vlepí mi na čelo obrovskú materinskú pusu. „Boh sa vám za to odplatí!“ vraví so slzami v očiach.

Mučili ma, ale nič som nepovedala

Vyrážame spolu do mesta. Ukazuje mi budovu, kde ju rašisti väznili. Rozpráva mi ako ju mučili elektrinou. Ukazuje mi spáleniny na predlaktiach. „To bol len začiatok. Potom mi tie elektródy dávali na jazyk. A na iné miesta ale tie ti ukazovať nebudem,“ hlas sa jej zachveje. Ja mám v hrdle hrču. Mlčím, snažím as zakryť slzy tlačiace sa mi do očí. „To nič chlapče. Aj ja som plakala,“ pohladí ma po líci. „Veľa som plakala, ale nič som nepovedala,“ pokračuje. Potom ale začne hovoriť o svojom dome zničenom ruskými raketami a o kvetinách ktoré v ňom mala. Hlas jej mocnie. Rozpráva ako ho zase raz bude mať plný kvetín. Ako vyženú okupantov z ich domoviny a ako celá Ukrajina zase raz rozkvitne!

Bolesť v tvári pri spomienke na ruské zajatie a mučenie (zdroj: Marcel Rebro)