Ikskrát bol v ohrození života. Kaplán Saňa z ukrajinského Slavjanska však hovorí, že neurobiť dobro, keď môžeš, je hriech.

„Načo by som žil ďalších pár rokov, ak som nenaštartoval auto a nevyviezol z ostreľovaného mesta jedného – dvoch ľudí navyše?“ pýta sa Alexander Rešetnik v reakcii na otázku, či sa nebojí smrti. Pre kamarátov Saňa. Vojna vstúpila do jeho života pred desiatimi rokmi. Vtedy som ho stretla v kostole protestantskej cirkvi Dobrá zvesť v meste Slavjansk na východe Ukrajiny. Už mal za sebou hrozné veci. Tri mesiace ho držali Rusi a separatisti vo väzení za to, že evakuoval ľudí z ostreľovaných dedín. Ešte horšie asi bolo zvládnuť tie evakuácie…

Vtedy sme v jeho starom forde transit navštevovali prifrontové dediny a vozili potraviny vojakom a ľuďom, ktorí ešte z nejakých dôvodov zostávali na frontovej línii. Áno, niektorí čakali Rusov. Iní boli starí a nikdy neodišli z rodnej dediny, nevedeli si ani len predstaviť, že to urobia teraz, ten svet tam ďalej bol príliš obrovský a neznámy, oveľa strašidelnejší ako ostreľovanie nepriateľa… Saňa pravidelne vozil potraviny aj starkej, ktorá sa starala o vnukov a vnučky, jedna z nich mala Downov syndróm a každú zmenu znášala ťažko, jej babička si nedokázala ani predstaviť, že by sa pokúsila odísť z dedinky, kde každú chvíľu hrozila smrť.

Saňa je armádny kaplán za protestantskú cirkev Dobrá zvesť. Na blokpostoch sme nikdy nestáli v rade. Z okna požehnal hliadkujúcich vojakov znakom kríža a išli sme ďalej. Alebo sme vystúpili z auta, krátko a silno sa s nimi objali, Saňa im zložil veci, ktoré im doviezol a išli sme ďalej.

Od začiatku totálnej ruskej agresie vo februári 2022 som na Saňu často myslela. Na facebooku som videla jeho posty o tom, ako vyráža do ostreľovaných miest a dedín, aby odviezol ich zúfalých obyvateľov. Ako ho tí čakajú s celými svojimi životmi zbalenými do pár tašiek, lebo im je jasné, že sem príde ruský mir a ich domovy budú nenávratne stratené, muži, ženy aj deti, ktorí vedia, že odchádzajú nadobro a naposledy. Videla som aj fotky z nemocníc. To keď sa príliš prepracoval. To znamená, že priveľakrát riskoval život, nemyslel (na seba? To nikdy, ale) na svojich najbližších, ženu a štyri deti, ktorí tam niekde na Zakarpatí museli dennodenne zomierať strachom o jeho život – no keďže vyznávajú tú istú vieru a hodnoty, hovoria, že mu na sto percent rozumejú a chápu, prečo to robí.

On mal pre to vysvetlenie. „Načo by som žil o pár rokov dlhšie, ak by som nenaštartoval auto a nevyviezol z ostreľovaných miest niekoľko ľudí navyše?“ spýtal sa ma jednoducho v domčeku v prifrontovej dedine neďaleko Avdijivky začiatkom februára. Povedal, že uňho môžeme zostať ako dlho len chceme. Akurát voda netečie už dva roky, odkedy začala totálna vojna. Domček má síce kúpeľňu, ale vodu treba prečerpávať do plastových nádob zo studne a zalievať ňou potom záchod. Aj seba v prípade, že sa chceme umyť.

Na druhý deň je deň chleba. Saňa má rozviesť jedlo vojakom zo svojho 106. bataliónu do domov, kde posádky bývajú, až k mínometčikom na línii 0. Chlieb vozí aj ôsmim civilistom, ktorí ešte zostávajú v bezprostrednej blízkosti kontaktnej línie, v dedine Panteleimonivka. Postupne s baleniami chleba a ďalšími potrebnými vecami navštevujeme posádky v domoch v prifrontových dedinách na dohľad od Avdijivky. Saňa prináša okrem jedla aj povzbudenie, rozhovor a modlitbu.

O našej ceste na frontovú líniu na východe Ukrajiny som napísala reportáž pre týždenník Plus7dní, tu je prístupná online:

Blížime sa k línii 0. Saňa hlási do vysielačky svoj dohodnutý callsign a žiadosť o zapnutie dronovej rušičky, aby nás Rusi nezbadali a neposlali nám neželanú pozornosť v podobe munície. Vysielačka neodpovedá. „Bude nás chrániť Boh,“ konštatuje kaplán.

A má pravdu. Oba dni sa vrátime z nuly celí. Stretávame tam usmiatych vojakov, odhodlaných aj napriek tomu, že im chýba munícia a s tou, čo majú, sa nedokážu ani len brániť, nieto ešte viesť protiofenzívu… v pivnici na nule mi ponúkajú vegánske bezlepkové jedlo, lebo nič iné nemôžem. Hovoríme o minulosti, budúcnosti, rozprávame nekorektné vtipy, vojaci spomínajú svoje milované ženy a deti. Zo strechy púšťame kamikadze drona a sledujeme, ako nadletí nad ruský zákop a vypustí granát – aj tí, na ktorých spadne smrť z oblohy, sú len vojaci plniaci príkazy, ale sú na strane zla, nepriateľa, a ak nezabiješ ty, zabijú teba, ak ich nezastavíš, ovládnu tvoju zem, dostanú tvoju rodinu, za ktorú tak odhodlane bojuješ… Nemáš na výber.

„Keď môžeš urobiť dobro a neurobíš ho, je to hriech,“ myslí si Saňa. Na šedivom, zablatenom a ruskými bombami zničenom Donbase bojuje svoju vojnu už desať rokov. Nie je z toho ešte unavený? „Si ty unavená zo života?“ opýta sa ma naspäť. „Táto vojna sa stala mojím životom. Nič iné nemám. Ako by som mohol byť unavený zo života? Môj život je slúžiť Bohu a ľuďom. Tam, kde ma potrebujú.“

Na to Saňa potrebuje nové auto. To jeho, rozstrieľané šrapnelmi, už dlho nevydrží. Preto naň zbierame peniaze na platforme DONIO. Ak chcete pomôcť, tu je link:

https://www.donio.sk/sana-rozvaza-dobro

Saňa bol ikskrát v ohrození života. Ale nehovorí o tom. Zbraň necháva doma. V aute má len jeden granát. Nie na Rusov. „Radšej sa zabijem, ako ísť do plenu. Stačilo mi, keď ma držali v roku 2014. Nechcem to prežiť znova.“