Obyčajný starý dom v bezvýznamnej dedine neďaleko ťažko skúšaného Pokrovska. Taký, v akých vojaci v tyle bežne bývajú, keď nie sú na bojovej línii. Prvá izba vľavo je však iná ako ostatné. Je maličká a úzka, zmestia sa sem len dve postele, dva stolíky a zopár škatúľ s osobnými vecami. Na parapete je kvet, automatický osviežovač vzduchu, voňavé sprchové gély a šampóny. Na stenách so starou, popraskanou maľovkou sú nalepené plagáty. Áno, túto izbu obývajú mladé ženy. Na plagátoch sú vojaci a dronisti. Vedľa nich visí na stene automat. Dievčatá prišli na front brániť svoju krajinu pred ruskými agresormi. Hovoria si Valkýry. V oddiele Alastor 25. brigády bojujú ako operátorky dronov.
Lisica bojuje ako operátorka dronov
Chcem byť slobodná
Posteľ napravo patrí Lisici. To je vojenská prezývka. Skutočné meno prezradiť nemôže, ani ukázať tvár, narobila už ruským vojakom príliš veľa škody a dobre vie, že keby vyšla najavo jej identita a ona by padla do zajatia, nesprávali by sa k nej práve láskavo. Jednotka je na novom mieste. So spolubojovníkmi sa nasťahovali len pred dvomi týždňami. Skoro všetci sú preč, niektorí na „rotácii“ – aby vystriedali kolegov na bojových pozíciách, Lisicina spolubývajúca na armádnom volejbalovom turnaji. V príbytku zostala len ona a mladý Kanaďan. Na Ukrajinu chodil najprv s humanitárnou pomocou, potom si uvedomil, že taká pomoc nestačí, a prihlásil sa do armády ako dobrovoľník. Práve kľačí na zemi pri vedre a umýva drevené časti dverí. „Sobota ako doma, upratujeme,“ skonštatuje. Lisica dodáva, že si domček zútulňujú, aby sa im v ňom žilo čo najlepšie. Ich veliteľ má prezývku Sensej. Evokuje to karatistu. Pomyslím si, že by to celé vyzeralo ako sústredenie mladých športovcov. Keby nebola vojna.
Lisica bojuje ako operátorka dronov
Lisica má len 21 rokov. Keď sa prihlásila do armády, bola ešte takmer tínedžerka. Predtým? „Pracovala som v kontaktnej ,hladkacej‘ zoo,“ odpovedá a teraz sa pri tejto spomienke len pousmeje. „Začala sa vojna. Bolo mi jasné, že ak ju prehráme, nečaká nás žiadna budúcnosť. A ja nechcem vo svojej krajine okupantov, chcem byť slobodná. Nemohla som už pokračovať v každodennom živote. Vedela som, že chlapci na fronte potrebujú pomoc. Že ma treba tu.“
Na ženy sa branná povinnosť na Ukrajine nevzťahuje. Môžu sa však prihlásiť ako dobrovoľníčky. Z prvého vojenkomatu – kancelárie územnej vojenskej správy – ju poslali preč. Mala ledva dvadsať rokov, vraj potrebuje povolenie od rodičov. Tak išla inde. Tam ju zobrali. V ten deň tam bolo 80 mužov a len štyri ženy. Tri z nich sa hlásili na podporné pozície v tyle. Tá štvrtá bola Lisica. „Nevedela som, kam ma pridelia. Všetci ma najprv presviedčali, nech zostanem v administratíve. Alebo nech sa pridám k medikom. Prácu medikov si veľmi vážim. Ale to nie je to, čo som chcela robiť. Lákali ma drony a hlavne som do armády vstupovala s cieľom aktívne sa zúčastniť na bojoch. Áno, v blate a s automatom v ruke. Trvala som na tom, že chcem pomôcť chlapcom na fronte, nie sedieť niekde v kancelárii.“
FPV S MUNÍCIOU. Drony zmenili celý systém boja, brániť sa pred ich útokmi je veľmi ťažké.
Rusi nezbierajú telá
Doma nepovedala nič, kým nemala vybavené všetky papiere. Potom postavila rodinu pred hotovú vec. „Budeš tam medzi samými mužmi, určite tam pijú a fetujú a znásilnia ťa,“ bedákala jedna z jej príbuzných. Lisica nad tým doteraz krúti hlavou. Ako si tá žena môže myslieť niečo také o ľuďoch, ktorí bránia jej krajinu a bezpečie? Dodáva, že také dobré priateľské vzťahy ako vo svojej jednotke ešte nezažila. „Veliteľ je ako môj otec. Pod jeho vedením nemám z ničoho strach. A chlapci sú ako moji bratia. Toto je teraz moja rodina. A alkohol? Vôbec tu nepijeme. Na fronte predsa potrebuješ čistú hlavu. Do akcie nás môžu zavolať kedykoľvek.“
Na začiatku počúvala od väčšiny mužov v armáde, že má radšej zostať v tyle. Keď však trvala na svojom a vojaci okolo videli, s akým zápalom pracuje, začali ju podporovať. „Hovoria, že takú ženu ako ja ešte nevideli,“ usmeje sa Lisica.
Nádielka zo vzduchu. Počas cvičenia zhodil dronista muníciu na auto. Presne takto sa to deje aj v reálnom boji.
Hneď v druhom bojovom nasadení prežila ťažký útok Rusov a videla smrť. „To ma však nezastavilo, naďalej som chcela ničiť okupantov.“ Dostala sa medzi Valkýry. Práca s dronmi si vyžaduje neustále vzdelávanie, skúšanie inovácií, na fronte sa rýchlo technologicky napreduje a najlepšie je prísť s každou novinkou skôr ako nepriateľ.
Lisica robí prieskum aj útočí dronmi na nepriateľské pozície pri Pokrovsku. „Nachádzame a ničíme veľa protivníkov a ich techniky,“ hovorí. „Situácia je veľmi ťažká. Nepriatelia už prestali útočiť vo vozidlách. Velitelia ich posielajú pešo.“
Dôvod je jednoduchý: vozidlo sa dá pomocou dronov zlikvidovať jednoduchšie ako skupinky pešiakov. Lisica má pocit, že Rusom je jedno, koľko svojich ľudí takto pošlú na smrť. „Privezú a vysadia čo najviac vojakov a naženú ich smerom k nám. A my ich zničíme. Očividne im na ich ľuďoch nezáleží. Nezbierajú telá, každý zabitý dodnes leží na mieste, kde zomrel. Neberú ani ranených. Pri Novohrodivke som videla, ako posielali jednu skupinku za druhou, vždy sme všetkých zabili a oni posielali ďalších a ďalších dookola. Nerozumiem tým vojakom. Ako to môžu robiť. Či im dávajú nejaké drogy, keď tak poslušne idú na smrť. Keď naši chlapci raz obsadili nepriateľské pozície, našli tam alkohol.“
Baba Jaga. Slangové pomenovanie drona typu Vampire, pôvodne slúžil na práce v poľnohospodárstve.
Najstrašnejší zvuk
Pre drony vo vzduchu je náročné dostať sa na bojové pozície. Vpredu v zákopoch je človek viac v bezpečí ako počas cesty k nim. Ešte nedávno mohli robiť rotácie aspoň v noci, teraz už Rusi používajú FPV útočné drony s nočným videním. Jeden taký zaútočil na Lisicinu najbližšiu kamarátku z jednotky. Lisica hovorí, že skončila ako „tristovka“, v armádnom slangu zranená. „Našťastie prežila. Je v nemocnici.“
Najstrašnejší je zvuk FPV drona alebo bomby KAB. „Keď ich počujem, chytá ma vnútorná panika. Ak letí mojím smerom KAB, niet úniku, zostáva mi iba kopať, zakopať sa čo najhlbšie a trochu sa ochrániť. Najväčší problém sú však drony. Keď som vlani prišla na front, nebolo ich ešte tak veľa. Na pozície sme sa mohli dostať bez väčších problémov. Teraz len vystrčíš hlavu zo zákopu a majú ťa.“
Najnebezpečnejšiu situáciu zažila práve po útoku KAB-u. O ôsmej večer mali vyjsť z pozícií na rotáciu, ale pre silné ruské ostreľovanie velenie rozhodlo, že počkajú ešte deň. „V noci doletel KAB,“ spomína Lisica. „Prežili sme kontúziu (úrazové poškodenie mozgu, pozn. red.), ja som mala popáleniny. Bežali sme k vedľajšiemu zákopu, tam zasypalo chlapcov. Vykopali sme ich, boli zranení, ale našťastie všetci živí. Evakuácia nebola možná. Dva kilometre sme museli utekať pešo k bodu, kde nás mohli vyzdvihnúť autami a odviezť na ,stabpunkt‘, prvý stabilizačný bod s lekárskou pomocou. Tam prišiel za mnou veliteľ. Veľmi sa o mňa bál. Ale dali ma dokopy a všetko je v poriadku.“
Dni voľna. Počas oddychu v tyle si vojaci perú, varia, robia údržbu zbraní, ale nájdu si čas aj na hudbu.
Na smrť Lisica nemyslí. Vraj o nej netreba rozmýšľať. „Ale keď idem na pozíciu, myslím len na to, že ak sa to stane, nech sa to stane rýchlo.“ Keďže so spolubojovníkmi sú už ako jedna rodina, najťažšie je zvládnuť, keď niektorého zabijú. „Akoby ti zabili brata. My sa vieme spolu smiať aj pohádať ako ozajstní súrodenci. A keď potom ideme spolu na pozíciu, vieme, že sa jeden na druhého môžeme spoľahnúť.“
Ani spodná bielizeň
Práve predvčerom zavolala Lisici krstná mama, aby ju opäť presviedčala, nech sa vráti do civilu. „Vraj by som bola trochu ďalej od vojny a zažívali by sme spolu pekné veci. Ale ja nemôžem žiť v pohodlí a vedieť, ako naši muži trpia a riskujú na bojisku. Nemôžem ani vidieť tých, ktorí utekajú a vyhýbajú sa službe v armáde. Keď som ešte pracovala v kontaktnej zoo, videla som tam veľa mladých silných chlapov. Namiesto toho, aby bránili svoju krajinu, prechádzali sa tam s rodinou a žili si svoj pokojný civilný život. Hovorili, že platia predsa dane. To však nestačí. Treba pomôcť viac. Na fronte treba ľudí. Ja som psychicky neuniesla len tak si existovať ďalej a neurobiť nič viac.“ Ani po vojne už Lisica nevidí svoju budúcnosť medzi civilmi. V armáde našla hodnoty, s ktorými sa stotožňuje.
Modlitba. Vojaci sa modlia pred odchodom na frontovú líniu.
Podľa údajov ukrajinského ministerstva obrany za minulý rok je v armáde 7,3 percenta žien. Takých ako Lisica, ktoré aktívne bojujú priamo na fronte, je niekoľko tisíc. Informácie o počtoch vojakov sa z logických dôvodov utajujú, takže je ťažké dopátrať sa presných čísiel, no približne sedemtisíc žien má dôstojnícku hodnosť a uniformu si celkovo oblieka viac ako 62-tisíc. Donedávna boli odkázané na mužský výstroj, ak si nezohnali niečo lepšie za vlastné peniaze. Ukrajinská armáda nedisponovala vybavením pre ne. Aj Lisica hovorí, že na svoju malú nohu ťažko zháňa topánky. Mužské vybavenie znamená napríklad nepriestrelné vesty anatomicky tvarované pre chlapov, ktoré ženám dobre nesadnú, nechránia ich tak spoľahlivo a sú príliš ťažké. Pre ženy neexistovala v armáde ani spodná bielizeň. Nečudo, do roku 2019 pre ne boli oficiálne povolené len pozície v tyle, mohli byť medičky, spojovateľky, účtovníčky alebo kuchárky. Po reforme sa im armáda otvorila, no trvalo pár rokov, kým na ne začali myslieť aj s výstrojom. Prvú nepriestrelnú vestu, prispôsobenú ženskej anatómii, predstavilo ukrajinské ministerstvo obrany až v roku 2023.
Lisica niekedy rozmýšľa o tom, ako sa vyrovnať s tým, že vo vojne zabíja ľudí. „Vtedy si spomeniem na videá, na ktorých Rusi vraždia našich zajatých chlapcov a chvália sa tým na internete. Vtedy do mňa vojde silný hnev a chcem im to vrátiť. Prišli sem, aby nám zobrali našu krajinu a povraždili nás. Takže akí ľudia? Nie je mi ich ľúto.“
