Bezpečnosť a utajenie je na prvom mieste
Po noci strávenej v Chersone máme s „Hrošíkom“ dohodnuté stretnutie „Pod lietadlom“, ako miestni volajú odbočku k letisku v Chersone. Kedysi to bolo medzinárodné civilné letisko. Teraz je na ňom vojenská základňa. Vstup na ňu je zakázaný a asi preto si nás podozrievavo obzerajú vojaci prechádzajú vôkol. Zdá sa ale, že veľké nápisy PRESS na našom aute ich uspokojujú. Konečne prichádza Hrošík. Je s ním jeho veliteľ Igor a ďalší spolubojovník.
„Žiadne mená, žiadne lokality, žiadne fotky tváre, vypnúť geolokáciu v mobiloch! Ideme spoločne skontrolovať pozície, ktoré opustili ruské jednotky. Chceme tam vybudovať základňu pre našu jednotku a nepotrebujme aby sa jej koordináty šírili kade tade po svete. A ani rusáci nemusia vedieť, že sa tam niekto pohybuje,“ znejú inštrukcie. Keď sa veliteľ uistí, že všetkému rozumieme a skontroluje naše mobily, vyráža a my za ním. Minime pár blok postov. Pri jednom zabáčame na lesnú cestu. Osádka blok postu zdraví veliteľa. Čosi im vysvetľuje. Pozrú na nás a mávnu rukou že môžeme ísť. Po pár sto metroch zastavujeme a vystupujeme z áut. Pridáva sa k nám ďalší vojak. Rozumiem že to je ženista. Vraví veliteľovi, že získané zákopy sú „čisté“. Pokračujeme ďalej spoločne. Po ceste míňame vraky vojenskej techniky. Veliteľ sa pri nich zastavuje a skúma, či by sa niečo nedalo použiť. Sú ale úplne zničené. „Len do starého železa,“ komentuje to veliteľ.
Veliteľ Igor kontroluje zničenú ruskú techniku (zdroj: Marcel Rebro)
Hrošíkov fekálny nález
Kúsok ďalej sú opustene postavenia nepriateľa. „No treba uznať, že rašisti sú dobrí inžinieri. Pekne nám to tu postavili. Keby sa front posunul späť našim smerom, poslúžia nám,“ komentuje bunkre veliteľ. Vliezam spolu s Vilenom do jedného z nich. Sú naozaj hlboké. Odhaduje, že nad každým je minimálne meter a pol zeminy. Vnútri výška, že nie nie problém chodiť vystretý ani nadrozmernému Vilenovi. Všade na zemi sa povaľujú prázdne konzervy, plastové fľaše, obaly od potravín. Dominujú fľaše od alkoholu. „Pekne, pekne,“ vraví Vilen pri pohľade na hromadu prázdnych fliaš. „Potom sa nemôžeme diviť, že útočia ako zmyslov zbavení a bežia nám priamo pred guľomety. Ožratí sú chudáci a nie hrdinovia. Pozri. Tu je spojovačka do vedľajšieho bunkra. A tu … fúj. Prasce! Tu srali. V jednom rohu žrali a spali, v druhom rohu srali. To asi neboli Moskviči ani z Petera. Isto nejakí ‘dobrovoľníci’ ďaleko spoza Uralu. Alebo zverbovaní kriminálnici,“ držiac sa za nos ustupuje späť k východu z bunkra.
„Hrošík“ Vilen pri východe z ruského bunkra (zdroj: Marcel Rebro)
Lúpežníci spoza Kaukazu
Vonku referuje veliteľovi čo sme objavili. Keď sa dostane k fekálnemu nálezu, veliteľ pokrčí ramenami. „Buď sa posrali od strachu, alebo sú tak zvyknutí z domu. Skôr to druhé,“ vraví. „No nestihli ukradnúť žiaden záchod, tak sa nečuduj,“ kontruje Hrošík. Zapaľujú si cigarety a začínajú sa baviť. O tom čo všetko lúpežníci spoza Kaukazu brali pri ústupe so sebou. Ako jeden zobral rýchlovarnú kanvicu, ale bez podstavca. Ako si iný zobral kus ethernetového kábla, aby mal aj on doma v zemľanke internet. Viaceré som už počul. Sú to také „urban legend“. V základe sú asi založené na pravde. Niektoré určite prikreslené a vylepšené. Ale smejem sa na nich spolu s vojakmi, súhlasne prikyvujem hlavou. Sme predsa na jednej strane barikády.
Vraciame sa k blok postu. Keď vojaci vidia veliteľa zdvíhajú sa. Upúta ma krabica detskej výživy na zemi. Pýtam sa kto je milovníkom detskej stravy. „No kto. My všetci. Dostali sme od dobrovoľníkov, tak sa napchávame ako kojenci,“ odpovedá jeden z vojakov. „A aj kakáme ako kojenci,“ smeje sa druhý. Začínam ľutovať, že nám v aute už neostali žiadne zásoby potravín. Vilen ako keby mi čítal myšlienky vraví „Neplačte. Marcel a Garik nám priniesli dobroty. Aj pre vás máme v aute prídel“. Chlapi sú hneď ústretovejší.
Veterány v akcii
Všimnem si o stenu opreté dva ľahké guľomety. RPK v ma neprekvapuje. Je to štandardná podporná zbraň družstva. Ale vedľa neho je položený DP-27. Zbraň z druhej svetovej vojny s nezameniteľným tanierovým zásobníkom. Pýtam sa ako sa k nemu dostali. „Je koristný. Ostal v zákope po Rusoch. Dali sme ho do poriadku. Žerie strelivo 7,62x54R a toho máme dosť. Ale naplniť ten tanier je hrôza. 47 nábojov je preč v okamihu a náhradný nemáme. Takže ho máme ako zálohu. Keby zlyhal ľahký guľomet RPK,“ vysvetľuje jeden z guľometčíkov. „Prosím ťa, čo by už mohlo zlyhať na Kalachu?“ vyzvedám. „RPK sa rýchlo prehreje. Vysypeš päť, šesť zásobníkov v kuse a z hlavne odpadáva lak. To nie je ťažký guľomet PK na ktorom vymeníš hlaveň a ideš ďalej,“ vysvetľuje. „RPKáčko musíš šetriť. Veď to je v podstate Kalach (Automat Kalašnikova) s dlhšou hlavňou a väčším zásobníkom,“ dodáva.
„Zátišie“ na ukrajinskom blok poste: historický Ďegťarev, Kalašnikov a rozstrieľaná ruská prilba (zdroj: Marcel Rebro)
Pýtam sa na ich ručné zbrane – všimol som si že majú rôzne modely Kalašnikovov, ale všetky v základnej výbave. Žiadne optické mieridlá, svietidlá, doplnky. Len „holá, bosá“ zbraň, remeň a pár zásobníkov. „Zbrane máme také, aké sme nafasovali. Jednotky sa počas vojny premiešali a tak je bežné, že v rámci družstva nemáme jednotný ani typ streliva a nieto ešte zbrane. A mnohé sú v hroznom stave. Drážkovanie žiadne – hlavne majú hladké ako brokovnice. Dôležité je, že to z nich lieta smerom k nepriateľovi. Snajperi majú presné zbrane. Ale pechota? Našou úlohou je udržať nepriateľa v zákope. Sypeš v podstate bez mierenia jeho smerom, nech nevystrkuje hlavu, nikam neuteká. A náš mínomet sa medzitým zastrieľa a pošle im tam zopár pozdravov. Ale hlavnú úlohu aj tak zohráva delostrelectvo. Toto je vojna húfnic. Stopäťdesiatpäť milimetrových húfnic. Ak jednej zo strán dôjde munícia do húfnic, je dobojované, “ vysvetľuje mi realitu súčasného ukrajinského bojiska.
„Super“ so svojim ľahkým guľometom RPK 74 (zdroj: Marcel Rebro)
