Namiesto do ruskej tundry vyrážam fotografovať na Ukrajinu. Cesta sa ale mení z fotografickej na humanitárnu.

Prípravy

Keď vo februári 2022 začala vojna na Ukrajine, vracal som sa práve zo severu Ruska, kde som s kočovnými pastiermi sobov – Nencami, strávil v tundre už tretiu zimu. Plánoval som sa vrátiť v auguste na polostrov Kanin, kde Nenci trávia leto a zdokumentovať „Sviatok soba“. Ruská agresia zmarila moje plány na leto a aj ďalší zimný pobyt. Ukrajina ma lákala – aj ako fotografa aj ako človeka. Vedel som však, že moje pôsobenie na Ukrajine by automaticky znamenalo stopku pre ďalšie aktivity v Rusku. Nakoniec padlo rozhodnutie a v januári tohto roku som sa dohodol s kamarátom Garikom, že vyrazíme na Ukrajinu.

Vybavujem potrebné doklady a žiadam o akreditáciu za nás oboch. S Garikovou sú trochu problémy. Má síce české občianstvo – je pôvodom Armén žijúci už dlhodobo v Prahe, ale ešte pred pár rokmi mal ruský pas. Nakoniec sa nám podarí všetko úspešne vysvetliť a po pár týždňoch papierovania získavame akreditácie. Garik žil istú dobu aj na Ukrajine, má tam veľa kontaktov, plánujeme spoločne detaily nášho pobytu. Nechceme ísť na Ukrajinu „s prázdnymi rukami“ a preto dávam na sociálne siete výzvu s prosbou o pomoc pri obstarávaní. Reakcia je neuveriteľná. Ozývajú sa nám známi aj neznámi podporovatelia. Získavame materiál aj financie. Plánovali sme ísť mojím autom ale zisťujeme že začína byť malé. Kamarát Paťo má malú požičovňu a za naozaj symbolickú sumu nám poskytuje veľký van. Zrazu je náš náklad malý. Zvyšujeme preto aktivity na sociálnych sieťach a plní sa aj van. Máme zoznam konkrétnych položiek čo na Ukrajine potrebujú. Každý deň, dva zvyšujem objednávky – hlavne zdravotnícky materiál. Naša pôvodne fotografická výprava sa pomaly ale isto mení na humanitárnu misiu.

V ruskej tundre s kočovnými pastiermi sobov – Nencami  (zdroj: Marcel Rebro)

Deň pred odchodom mám ešte v Prahe prezentáciu o Nencoch. Cestou do Bratislavy nakladám Garika. Prespíme u nás a na druhý deň skoro ráno vyrážame.

Ľvov – prvý pozdrav od Rusov

Osemsto kilometrov, dvanásť hodín za volantom, viac ako dve hodiny na colnici, kde sme „preclievame“ našu sme humanitárnu pomoc. Odhadujem že 10 pečiatok, čakanie medzi usmiatymi vodičmi TIR-ákov (nechápu prečo sa medzi nimi motáme s osobným autom), 4 kontroly nákladu. Najmä nad fixkami a loptami systematicky zmiešanými s taktickými rukavicami, obväzmi a škrtidlami krútia ukrajinskí colníci nechápavo hlavou. Do toho naša fotografická technika, nepriestrelné vesty, prilby, drony určené pre ukrajinských vojakov.

Máme síce zoznam materiálu čo vezieme, ale to zjavne nestačí. Nakoniec sa nás ujíma zlatá pani zo špedičnej firmy. Vypisuje nám colnú deklaráciu, vysvetľuje aké náležitosti musíme splniť. Všetko bezodplatne. Po pár telefonátoch s príjemcami, sa nám ale úspešne podarí vysvetliť dôvod vzniku kríženca „PRESS auta“ s „humanitárnou dodávkou“ aj colníkom. Asi pomáha zjavne náš široký úsmev a chápavé prikyvovanie hlavou v situácii, keď vôbec nerozumieme, prečo nás presúvajú z jedného miesta na druhé a od okienka k okienku.

Pár kilometrov pred miestom nášho dnešného nocľahu horí neďaleko od cesty. Pani na recepcii hotela nám bez vzrušenia vysvetľuje, že to asi „padla raketa“ – teda zostrelená raketa. Milá pani kuchárka nám spraví večeru aj napriek tomu, že majú už dávno zatvorené. A keď ju poprosím, či by nám spravila na ráno aspoň čaj do termosiek (raňajky sú od 7:00, my chceme vyraziť 6:00), s úsmevom oznamuje, že nás príde nakŕmiť o 5:45.

Ráno si dávame raňajky, čo nám nachystala pani kuchárka a o 6:10 už vyrážame smer Rivne. Tu nakladáme kamaráta – ukrajinského fotografa Alexandra Kharvata a pokračujeme na juh. Zvítanie je také intenzívne, že zabúdame kontrolovať GPS-ko a to sa nám hneď „zavďačí“. Zavedie nás asi na 150 kilometrový úsek začínajúci novučičkým asfaltom, ktorý sa ale čoskoro premení na tankodróm kombinovaný s delostreleckým polygónom. Saša nás ubezpečuje, že sem rakety ani bomby naozaj nepadali, len kvôli vojne nestihli dokončiť rekonštrukciu.

Odesa – sme tu správne

Po obligátnej dennej dávke 800 kilometrov, dorážame do nášho dnešného cieľa – Odesy. Čiernomorský prístav pôsobí uvoľnene. Nebyť kontrol na prístupových cestách a bariér z vriec naplnených pieskom, človek by aj zabudol, že je v krajine zmietanej vojnou. Ulice plné usmievavých ľudí. A vlajok. Modro-žltá ukrajinská vlajka je hádam na každom dome. Zaparkujeme pred štúdiom ďalšieho kamaráta – fotografa Borisa Bukhmana a začíname vykladať prvú várku nášho nákladu. Je určený pre Irynu – lekárku a dobrovoľníčku, ktorá má na starosti koordináciu transportu zdravotníckeho materiálu do prvej línie. Úprimne sa teší z našej zásielky a chváli kvalitu a výber materiálu. Hlavne turnikety CAT a SOF. Pri ich preberaní má v očiach slzy. Nechápem prečo. Je to materiál za pár sto EUR. Pýtam sa jej preto, čo sa deje. „Každý jeden kus, znamená potenciálne jeden zachránený život,“ odpovedá. V tom momente mám hrču v krku aj ja. Viem, že aj keby sme nič nenafotili a hneď zajtra šli domov, táto cesta mala zmysel.

S Garikom odovzdávame Iryne turnikety a krabicu „zabudnutú v aute  (zdroj: Alex Kharvat)

Kvôli Rusom si nenecháme pokaziť večeru

Sme po celodennej ceste unavení a hladní, objednávame si preto pizzu so sebou z malej reštaurácie, kúsok od Borisovho ateliéru. Zrazu sa ozvú sirény. My sa strhávame, domáci sa tvária ako keby nič. „Nemusíme ísť do krytov?“ pýta sa Garik. Iryna vyťahuje mobil a kontroluje situáciu. „To sú Šachedy z Krasnodaru. Letia našim smerom, budú tu o 25 minút,“ oznamuje, ako keby sme sa bavili o príchode vlaku so starou mamou. Usádzame sa v bare divadla, kde budeme dnes nocovať. Kŕmime sa pizzou, bavíme sa o programe na zajtra.

Prichádzajú ďalší kamaráti fotografi. Zabúdame kontrolovať čas. Zrazu sa ozve výbuch. Zarinčia sklá. My sa opäť strhávame, domáci jedia pizzu. Ďalší výbuch. Bližšie. „To je OK, dali ich dole,“ ukľudňuje nás Sergej s plnými ústami. „Keby leteli priamo na nás, znelo by to ako moped. Takto,“ upresňuje Iryna a púšťa nám zvuk z mobilu. V mobile má aplikáciu, v ktorej sú popísané jednotlivé ruské rakety a drony. Výška v akej letia, stopy aké zanechávajú a nahraný ich zvuk. „A nepriletia ďalšie?“ pýtam sa. „Už asi nie. A keby aj prileteli, snáď si kvôli rusom nenecháme vychladnúť pizzu. A sedíme v divadle. A Rusi na civilné ciele neútočia. To vie predsa každý,“ ukončuje debatu o dnešnom nálete jeden z našich kamarátov.

Večer s kamarátmi v Odese (zdroj: Alex Kharvat)

Boris – mŕtvy muž

Pri odchode z Odesy preberá funkciu navigácie domáci Boris. Vedie nás južnou trasou, popri mori a prístave. Cestou míňame stále viac zničených, alebo poškodených budov. Následky ruských raketových náletov. „Spočiatku boli Rusi celkom úspešní,“ vysvetľuje Boris. „Teda úspešní v tom, že sa nám ich rakety a drony nedarilo zostreľovať. Nie že by triafali to čo chceli, alebo si mysleli že triafajú“ pokračuje. „Toto je napríklad budova riaditeľstva prístavu. Civilného prístavu. Nikdy v nej nesídlila žiadna ozbrojená zložka. Ak nerátame SBS-ku na vrátnici. Aj tak ju zbombardovali. Alebo tu je obchod s autami. Už ho stavajú na novo. Väčšinu zásahov v Odese odniesli civilné budovy a civilisti. A viete čo zasiahli včera, kým sme večerali?“ pýta sa. Krútime hlavami, že nevieme. „Chrám Moskovskej pravoslávnej cirkvi tu v Odese,“ odpovedá so šibalským úsmevom na perách. „Už vidím konšpirátorov, ako budú tvrdiť, že ho vyhodili do vzduchu ‘ukrofašisti’,” reaguje Saša. Chcem zastaviť a fotografovať následky náletov. „Nezastavuj. Takých ešte po ceste bude. A budú veci, ktoré ani nechceš vidieť, kamarát. Ver mi,“ brzdí ma Boris.

Chrám ruskej pravoslávnej cirkvi v Odese po ruskom bombardovaní (zdroj: Marcel Rebro)

Cesty sú plné billboradov. Ale namiesto komerčnej reklamy sú na nich výzvy k národu, vojakom. Niekto by povedal propaganda. Čo je však zlé na tom, verejne poďakovať armáde ktorá chráni krajinu, dobrovoľníkom. Poďakovať a povzbudzovať ich aby nepoľavovali, lebo cesta je ešte dlhá a ťažká. „Tento billborad je môj,“ vytrhuje ma z úvah Boris. „Aj henten. A toto som nafotil hneď v druhý deň vojny,“ dodáva. „Fíha, ti musíš byť milionár,“ doberá si ho Garik. „Nezobral som za to ani kopejku,“ odpovedá Boris. „Nie som milionár. Som Ukrajinec. A ešte aj žid. To je už len kombinácia, čo?“ dodáva znova s úsmevom na perách.

Borisov pozdrav Putinovi (zdroj: Marcel Rebro)

Boris má 62 rokov. Žije vo Odese. V byte, ktorý kúpila jeho rodina v roku 1912. Boris by mal byť podľa ruskej propagandy mŕtvy. Boris je totiž Žid. Rusko-jazyčný Žid. Rusko-jazyčný Žid, žijúci v Odese. V meste kde „to“ v roku 2014 všetko začalo. V meste, kde takých ako on mali upaľovať za živa a vyhadzovať z okien. Boris po ukrajinsky rozumie, ale nehovorí. Po rusky nám teda porozprával, čo sa v roku 2014 v Odese odohralo. Rozpisovať sa o tom nemá veľký význam. Informácií je dosť.

https://en.wikipedia.org/wiki/2014_Odesa_clashes

Pýtam sa či nemá problémy s tým, že hovorí len po rusky. „Aké problémy by som mal mať?“, odpovedá otázkou Boris. „Na Ukrajine rozumie rusky každý. Je tu veľa Ľudí ako ja, čo hovoria len rusky. A nie je s tým žiaden problém. Žiaden. Máme tu samozrejme extrémistov a fašistov. Tých ale máte aj vy na Slovensku a majú ich aj v Rusku. To ale nedáva žiadnej krajine dôvod vtrhnúť ku nám a robiť nám tu akože poriadky. To všetko je len zámienka. To ty ale dobre vieš a preto si tu s nami,“ dodáva.