Slabozraký operátor je zrakom útočných jednotiek
Prieskumník – operátor dronu „Mohličik“ má 29 rokov. Od narodenia má zrakovú vadu a musí používať okuliare s -9 dioptriami. Vyštudoval zdravotnícku školu a pracoval ako „felčiar“. Je to zdravotnícka pozícia typická pre tento región. Niečo medzi zdravotnou sestrou a lekárom. Do armády nastúpil ako dobrovoľník. Z titulu vzdelania ho zaradili k medikom, ale vďaka svojej záľube v modernej technike sa rýchlo dostal k operátorom dronov.
„Mohilčik“ je zrakom útočných jednotiek napriek tomu, že sám má -9 dioptrií (zdroj: Marcel Rebro)
Pracuje v prieskumnej čate bataliónu. Paradoxne, napriek svojej zrakovej vade nahrádza oči svojim spolubojovníkom – hlavne v noci. Má priame spojenie s veliteľom útočného oddielu. Kontroluje terén pred nimi, ale aj po stranách. Upozorňuje ich nielen na nepriateľa, ale aj na prekážky, možnosti úkrytu pri ostreľovaní. V noci ich doslovne naviguje krok za krokom. On má k dispozícii dron s nočným videním, oni majú jeho a stopercentne sa na neho spoliehajú. Vedia, že ich životy sú doslovne v jeho rukách.
Peklo v priamom prenose
Jednou z častých úloh operátorov dronov, je navádzanie delostrelectva na cieľ. Keď začne artiléria pracovať, stiahnu sa ďalej do relatívneho bezpečia, ale vďaka 28 násobnému zoomu telekamery drona, vidia detailne miesto útoku a vykonávajú prípadné korekcie streľby. A sledujú výsledok svojej práce doslovne v priamom prenose. Nie je to pekný pohľad. „Ručičky a nožičky lietajú vzduchom,“ vraví jeden z operátorov. Ale je to nepriateľ. Napadol ich krajinu, žne čo zasial. Niektorí chalani to berú chladnokrvne, iní to spracúvajú ťažšie.
Operátor dronu počas akcie. Foto je z februára 2024. Táto pozícia bola zničená bombou KAB. (zdroj: Marcel Rebro)
Pýtam sa Mohilčika, čo je pre neho na jeho práci najhoršie. „Najhoršie? Najhoršie je, keď po boji dostanem za úlohu zo vzduchu spočítať mŕtvoly. Našich aj nepriateľa. Lietam tam nad bojiskom a vidím tú skazu. Často sú tam len časti tiel, alebo končatiny. Neviem ich priradiť k telám. Je to hrozné. Sú to kamaráti, čo padli na území nikoho. Snažíme sa často potom v noci navigovať ku nim našich, aby doniesli telá, ale často to nie je možné. Mnohí tam ležia už mesiace. A sú miesta, kde sú telá na kopách, alebo vo viacerých vrstvách,“ opisuje hrôzy vojny.
Ľudské hyeny
Ukrajinci svojich mŕtvych zbierajú, raneného vojaka sa snažia evakuovať za každú cenu. Keď to nejde cez deň, zhodia mu dronom aspoň vodu, vysielačku. Aby bol v spojení so svojimi. Aby vedel, že v tom neostal sám. Vyčkajú do noci a potom sa pokúšajú kamaráta evakuovať. Je to vždy náročné a nebezpečné. Ak Rusi lokalizujú raneného, miesto pozorne sledujú a čakajú na príchod evakuačnej jednotky. Po jej príchode zahája paľbu. Mínomety, delostrelectvo, kamikadze FPV drony. Použijú všetko, čo majú k dispozícii, aby spôsobili čím väčšie škody a to za akúkoľvek cenu. Vedia, že bojových medikov je málo a ak niektorého z nich pri evakuácii zrania, alebo zabijú, znížia šance na záchranu ďalších zranených vojakov. Kódové označenie pre zraneného je „300“. Ukrajinci ho používajú len v hovorovej reči. V bojovej komunikácii používa každá jednotka svoj unikátny kód, aby nepriateľ nevedel, že nastala jeho šanca …
Evakuácia zraneného vojaka v zákope (zdroj: Marcel Rebro)
Pýtam sa, ako realizujú evakuácie Rusi. „Rusi? Rusom je to jedno. Mŕtvych nechávajú hniť na bojisku, na ranených kašlú. Bežne vidíme zraneného vojaka, ako sa zvíja na zemi a jeho spolubojovník vedľa neho sedí a fajčí cigaretu. V lepšom prípade. V tom horšom mu pri ústupe ukradne hodinky, topánky, cennosti. Sú to ľudské hyeny. Ľudský život pre nich nemá žiadnu cenu,“ odpovedá iný prieskumník.
Operátor je tiež prioritný cieľ
Mohlo by sa zdať, že práca operátora drona je, na rozdiel od bojového medika, pomerne bezpečná. Sedí si niekde v tyle a z diaľky navádza svoj dron. Ako v počítačovej hre. Opak je však pravdou. Dosah diaľkového ovládania dronov je limitovaný prostriedkami rádio-elektronického boja (REB). Operátor sa preto musí dostať čím bližšie k nepriateľovi. Dron naviguje len vizuálne. GPS je v ovládači aj drone deaktivované. „Ak by si zapol zariadenie, ktoré vysiela svoju pozíciu, rátaj s tým, že do pár minút niečo priletí. Mína, KAB (navádzaná letecká bomba), FVPčka (kamikadze dron). Nemusíš vedieť čo, ale ver že niečo priletí. A tebe to už vtedy bude jedno,“ vysvetľuje veliteľ prieskumnej jednotky Psych. „Takže ten dron, čo sme pre vám práve dali, asi zapínať nebudeme,“ pokúšam sa vtipkovať. Psych na mňa pozrie, ale nič nehovorí. Sme na mieste, kde na podobný humor nie je miesto.
Veliteľ prieskumnej jednotky „Psych“ (zdroj: Marcel Rebro)
Ale často ani deaktivované GPS nestačí. Nepriateľ sa pomocou sofistikovaných skenerov snaží lokalizovať pozíciu vysielača a zamerať naň svoju paľbu. „Mali sme situáciu, keď boli vpredu dvaja naozaj skúsení operátori. Jeden s Mavicom a druhý s FPVčkami. Batohom FPVčiek. Dávali Rusom riadne zabrať. Nepriateľ sa ich snažil lokalizovať, ale po každom úspešnom štarte sa premiestnili. Rusáci museli mať nervy. Zamerali ich, naviedli tam paľbu, ale FPVčko vyštartovalo vždy z novej pozície a zničilo ďalší cieľ. Zrazu sme dostali z velenia brigády echo, že ďaleko za frontom odštartoval bombardér TU22 a letí našim smerom. Prišiel rozkaz, stiahnuť celú jednotku, nielen tých dvoch. Presunuli sme sa asi kilometer dozadu, do podzemného bunkra. Ledva sme sa zložili a zavreli poklop, priletela KAB 3000. Tí smradi hodili trojtonovú riadenú bombu, určenú na likvidáciu ťažkých opevnení a mestských blokov na dvoch operátorov. Chápeš to? Takú máme pre nich cenu. Tá bomba stojí niekoľko stotisíc dolárov. Plus náklady na štart a let bombardéra. A to všetko kvôli dvom chudákom, trčiacim kdesi v diere a lietajúcim s čínskou hračkou za dvetisíc dolárov,“ spomína Psych. „Ale má to pre nás aj inú, horšiu, informačnú hodnotu. Nielen že sú ochotní investovať taký nepomer zdrojov, ale že sú schopní takú logisticky náročnú akciu zorganizovať v takom naozaj krátkom čase. Taký bombardér nemá pod palcom veliteľ bataliónu ani brigády. To musí ísť cez vyššie velenie, minimálne na úrovni divízií. A zjavne im to funguje,“ povzdychne si.
Chýbajú drony
Včera nám chalani hovorili, že za ostatné tri dni prišli o päť prieskumných dronov. Dnes je toto číslo o dva väčšie. Keď sa to dozvieme, pozriem na Janku. Mlčky prikývne. Táto situácia sa opakuje často. Ideme do auta pre ďalší dron. Tento bol určený pre inú jednotku, ale nejak to zalepíme. Netušíme ako, ale zalepíme. Bojmi ošľahaní chlapi sa zrazu tešia ako malí chlapci. Objímajú nás, oči majú vlhké dojatím. Nevedia ako sa nám zavďačiť. Vieme čo pre nich ten dron znamená a vieme, že nám bude chýbať. Doma nás čaká, ďalšia zásielka, ale vieme že všetko je to stále málo. Chalani potrebujú drony. Viac dronov. Ak im chcete pomôcť môžete tak urobiť tu:
„Psych“ a „Mohilčik“ sa tešia z nového drona (zdroj: Alexander Rešetnik)
Rodina v zbrani
Zrazu z domu vybehne mladý vojačik a dáva Janke maskáčové tričko. „Ber, to tvoje sa na líniu nehodí,“ usmieva sa. Je pravda, že dnes nemáme v pláne ísť „dopredu“. Chceme natáčať nejaké videá, tu na základni, v relatívne bezpečnej, niekoľko kilometrovej vzdialenosti od frontu. Na Donbase je horúco, teploty presahujú 40 stupňov a Janka sa preto, s ohľadom na dnešnú prácu obliekla letnejšie. Kraťasy, sandále, tričko. Kým to Janka vysvetľuje veliteľovi, vojačik sa znovu vynorí z domu. V rukách má pár vojenských topánok. Zozadu, aby nerušil rozhovor si kľakne k Janke a primeriava ich je k nohám.
Topánku pre Janku (zdroj: Marcel Rebro)
Keď ho Janka zbadá, najskôr sa preľakne. Keď ale pochopí, čo sa deje, začne sa smiať. Všetci sa smejeme. Je to spontánne a úprimné. Na chvíľku zabúdame, kde sme, prečo tu sme a čo tu robíme. Sme partia kamarátov, ktorá sa spoločne teší z horúceho leta a zo života. Len chudák vojačik nechápe, čo sa stalo, že veliteľ a vzácna návšteva sa rehoce ako o život.
Taký je život na fronte. Jeden deň sa zabávaš s kamarátom, druhý deň donesú jeho mŕtve telo. „To je úplne najhoršia vec, čo sa veliteľovi môže stať. Keď ti zabijú vojaka. Lebo to nie sú len moji vojaci. Sú to moji kamaráti. Bratia v zbrani. Moja druhá rodina. Často ozajstnejšia rodina, ako tá pokrvná. Zvykli sme si na seba a na život na línii,“ vraví veliteľ.
Všetci by sme boli najradšej, keby sa títo chlapi a chlapci čím skôr mohli vrátiť domov, k svojim blízkym, k naozajstnej rodine. Väčšina z nich už má odslúžené dva roky a majú nárok na výmenu. Lenže nie je za koho. A tak bojujú s presilou nepriateľa. Bojujú za svoju zem, za Ukrajinu. Ale bojujú aj za nás, za celý slobodný svet. Pomôcť v tomto boji im môžete, ak podporíte niektorú z našich zbierok na pomoc nezlomným obrancom a obyvateľom Ukrajiny:
