Ukrajina tento mesiac obvinila Rusko z použitia chemických bojových látok. Len v januári k nim malo prísť vo viac ako 200 útokoch, čo predstavuje prudký nárast zaznamenaných prípadov ich použitia Rusmi. Ukrajina už dávnejšie obvinila Moskvu z používania chlórpikrínu, ktorý sa používal ako jedovatý plyn v 1. svetovej vojne. Najnovšie vyhlásenie ukrajinského generálneho štábu poukázalo na použitie CS plynu, čiže slzného plynu.
CS plyn, používaný policajnými zložkami, je na bojisku zakázaný Medzinárodným dohovorom o chemických zbraniach. Rusko samozrejme obvinenia z použitie chemických zbraní poprelo a obvinilo z ich použitia ukrajinské sily.
Potvrdené je použitie CS plynov
Spolu s Borisom sme sa v rehabilitačnom centre v Odese stretli s vojakmi, ktorí ruský útok plynom zažili a prežili. Utrpeli však zranenia z ktorých sa teraz zotavujú. Pýtam sa nášho sprievodcu Sergeja, či vedia presne aké plyny Rusi používajú. „Cheremukha-6 je potvrdená. Našli sme nevybuchnuté granáty. Ostatné presne nevieme. Podľa príznakov a syndrómov máme podozrenie na nervovo-paralytické,” odpovedá. To sa ale veľmi ťažko dokazuje. Útoky sú vykonávané na prvé línie. Evakuácia zranených trvá často hodiny a plyny sú prchavé.
Najskôr plyn a potom bomby
Plynové útoky Rusi vykonávajú najčastejšie s použitím dronov. Prebiehajú spravidla v dvoch vlnách. V prvej vlne zaútočia FPV drony, zhadzujúce na ukrajinské pozície granáty s CS plynom. Cieľom sú zákopy a vstupy do podzemných bunkrov. Pri úspešnom zásahu sa plyn rozptýli v zákope resp. bunkri a obrancovia sú nútení ho opustiť. Vtedy nastupuje druhá vlna. FPV drony druhej vlny zhadzujú trhavo-trieštivé granáty alebo podnikajú kamikadze útoky na vojakov oslepených a dezorientovaných predchádzajúcim plynovým útokom.
Koordinácia náletov je vykonávaná pomocou prieskumných dronov. Najobávanejším je OLRAN 10. Toto 18 kilogramov vážiace bezpilotné lietadlo má rozpätie krídel 3,1 metrá, letí rýchlosťou 150 km/h, akčný rádius 50 až 100 km a dostup až 6000 metrov. Bežnými prostriedkami, používanými pechotou, je veľmi preto ťažko identifikovateľné alebo zničiteľné.
Hrôza v bunkri
„Začuli sme blížiace sa FPVčka. Našťastie sú veľmi hlučné, a tak ich je počuť z diaľky. Ale su aj veľmi rýchle. V zákope sa pred nimi ťažko schováš. Musíš zaliezť pod zem – do diery alebo do bunkra. Vbehol som do bunkra spolu s veliteľom. Ten náš nemá dvere, ale pred granátmi a mínometmi nás vždy spoľahlivo ochránil,“ začína rozprávanie 35 ročný Denis.
Tentokrát bol ale útok iný. Namiesto výbuchu granátu sa ozvalo syčanie a do podzemného krytu sa začal valiť hustý biely dym. „Plynové masky nemáme. A aj keby sme mali, neviem, či by sme si ich stihli nasadiť. Všetko sa to udialo v okamihu. Bunker bol zrazu plný dymu. Oči ma pálili, nič som nevidel. Nemohol som dýchať, dusilo som sa. Mal som pocit, že mi horia pľúca, že mi ich roztrhne,“ opisuje hrozné zážitky. Mohli si vybrať – zadusiť sa v kryte, alebo vybehnúť von. Pud sebazáchovy zvíťazil. Prvý šiel veliteľ. Len čo opustil bunker, zasiahol ho granát. Bol na mieste mŕtvy. Ďalší granát vybuchol neďaleko Denisa. „Črepiny mi zasiahli ruku a nohu,“ ukazuje nám zranenia. Našťastie ho rýchlo evakuovali a dostal zásah len do „mäkkého“ – nedošlo k poškodeniu kostí ani životne dôležitých orgánov.
Myslel si že prišiel o zrak
Menej šťastia mal 25 ročný Fedor, slúžiaci u námornej pechoty. V bojoch pri Avdijivke mu mínometný granát spôsobil devastačné poranenia tváre. Pamätá si výbuch, potom hlasy okolo neho. Vidieť nevidel nič. Myslel si že prišiel o zrak. Bolesť bola neznesiteľná a mdloby vykúpením. Niekoľko dní strávil v umelom spánku. Absolvoval sériu operácií, pri ktorých mu najskôr zachraňovali život, potom zrak a nakoniec rekonštruovali tvár.
Dnes vidí na obe oči a je optimista. „Mal som frajerku, ale ma nechala, keď som narukoval. V podstate je to dobré. Veď kto by chcel takéhoto fešáka,“ hovorí s trochu smutným úsmevom na tvári. „Nič si z toho nerob. U nás sa vraví – za ženou a za električkou nikdy neutekaj. Príde druhá,“ snažím sa ho rozveseliť. „Kamarát o teba sa ešte ženy pobijú. Budeš mať parádnu svadbu. A ja ti ju prídem nafotiť,“ pridáva sa Boris. „Boris sa nezaprie. Hneď myslí na biznis,“ pokračuje Sergej.
Všetci sa smejeme, potľapkávame po ramenách, rozprávame vtipy. Vojna a jej hrôzy sú aspoň na chvíľu preč. Je tu len partia vysmiatych chlapov v družnej debate. Prichádza ošetrovateľ a nechápavo na nás chvíľu pozerá. Zamyslí sa vraví nášmu sprievodcovi „Sergej, týchto dvoch nám sem doveď častejšie. Smiech je najlepšia medicína.“
Pomôcť Ukrajine môže každý
Kedy sa znova dostaneme do sanatória v Odese, aby sme pacientom zlepšili náladu nevieme. Čo ale vieme spraviť dovtedy, je organizovať zbierky na pomoc nezlomným obyvateľom a obrancom Ukrajiny. A pomôcť môže každý.
