Možno to znie zvláštne, ale naozaj mám v Rusku kamarátov. Dobrých kamarátov, priateľov. Teda dúfam, že ich ešte mám. Od vypuknutia trojdňovej špeciálnej operácie uplynú čochvíľa tri roky a komunikácia s nimi viazne. Spočiatku sme si čo to aj napísali, postupne som zistil, že nemáme spoločné témy. Naše spoločné zážitky a spomienky, začala prebíjať pachuť ruskej invázie na Ukrajine. Ako sa zintenzívňovali moje aktivity v Ukrajine, slabla komunikácia, až napokon ustala úplne.
Ruskí muži sa dôchodku nedožijú. Taký je plán.
Jeden z ľudí, ktorých si v Rusku naozaj vážim, žije v dedinke ďaleko na severe. Volajme ho Sťopa. Jeho pravé meno nie je dôležité. A navyše netuším, kam až siahajú chápadlá Velkého brata a nechcem nikomu spôsobiť problémy čo i len tým, že ho verejne označím za svojho priateľa. Sťopa je taký zvláštny Rus. Napríklad nefajčí. To je v Rusku a hlavne na severe veľmi zriedkavé. Ale hlavne Sťopa nepije. Teda nepije ako Rus. Vážne! Keď som ku nim prišiel prvýkrát, spýtal sa ma po večeri, či si niečo dám. „Ďakujem ja alkohol nepijem. Žiaden,“ odvetil som. „To si budeš s Nencami rozumieť,“ usmial sa a už nikdy viac sme sa na túto tému nebavili. A nikdy som ho nevidel piť. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sa dožil veku, na severe pre chlapa pomerne vysokého. Je rovnako starý ako ja – narodil sa v roku 1968.
Keď sme pri veku mužov v Rusku. Cár Putin v roku 2018 zvýšil odchodový vek pre mužov na 65 rokov. Priemerná dĺžka života ruského mužika je 64,7 rokov. A dôvod zvýšenia? „Rusko je múdre, Rusko je krásne, Rusko je vyspelé,“ povedal súdruh Blaha a nemýlil sa. Múdry ruský štát, zvýšením veku odchodu do dôchodku, ušetrí 4 miliardy rubľov ročne na nevyplatených penziách. Múdre, krásne a vyspelé, nie?
Ruskoje bezdorožie
Dedinka v ktorej Sťopa žije, sa nachádza na mieste, ktoré samotní Rusi označujú ako „ruskoje bezdorožie“ – „ruské bezcestie“. Nie je to žiadna konkrétna oblasť. Nazývajú tak miesta, kam nevedie cesta. Žiadna cesta. Ani poľná, ani prašná, ani rozbitá (takých je Rusku väčšina). Žiadna a bodka!
Dedina uprostred ničoho (zdroj: Marcel Rebro)
Sťopova dedina sa nachádza v bažinách tundry, ktoré sú naozaj nepriechodné. Dedinka leží na brehu rieky a v lete sa k nej dá doplaviť na loďke. Do najbližšieho miesta, kam sa dá prísť autom, je to asi dve hodiny. No a odtiaľ do mesta, kde je napríklad nemocnica, je to autom sotva 5 – 6 hodín. V zime, keď tundra zamrzne, sa dá cestovať na snežnom skútri. Cesta zaberie rovnaký čas, ako v lete loďkou. V celej oblasti samozrejme nie je žiaden mobilný signál. Takže nie len „bezdorožie“ ale aj „bez svjazie“. Do dediny dediny natiahnutá telefónna linka a internetový kábel. Takže som si k Sťopovi zvykol chodiť „na internet“ vždy, keď som sa s Nencami zatúlali niekam blízko. Rozumej pár hodín jazdy na saniach, ťahaných sobmi.
Večerná jazda do dediny na snežnom skútri … (zdroj: Marcel Rebro)
… a na saniach ťahaných sobmi (zdroj: Marcel Rebro)
V dedine pred vojnou (veľkou vlasteneckou) žilo viac ako 900 ľudí. Dnes ich ostala menej ako 90 a ubúdajú. Majú tam malý obchodík. Patrí Sťopovi. Má aj ďalší v inej dedine. Teda mal.
Mafia je len v Amerike. V Rusku určite nie!
Keď som raz ku nim prišiel, spýtal som sa ako ide biznis. „Mám už len jeden obchod, tak sa toľko nenarobím so zásobami,“ odpovedal Sťopa. Spýtal som sa či druhý predal. Sťopa sa začal okúňať a cítil som, že niečo nie je v poriadku.
„Nóóó … nepredal. Odovzdal som,“ vykrúca sa Sťopa.
„Akože odovzdal? Komu odovzdal?“
„No vieš. Prišli za mnou. Povedali, že už mám svoj vek. A že mám dva obchody. A že sú ďaleko od seba. Tak že sa o jeden oni postarajú oni.“
„Takže si ho prenajal?“
„Nie. Dal som im ho. Aspoň mám viac voľna.“
„Počkaj, počkaj. Neodbočuj od témy. A kto to vlastne prišiel? „
„Veď vieš. Oni.“
„Neviem. Kto sú oni? Mafia?“
„Ale kdeže. V Rusku predsa mafia nie je. To len v Amerike.“
„Tak kto sú tí oni?“
„No oni. Brat náčelníka polície. Švagor šéfa oblasti ….“
„Takže mafia,“ skáčem mu do reči.
„Nie. už som ti povedal, že v Rusku mafiu nemáme … ale už na to kašlime. Ideme zbaliť zásoby na zajtra. Máme pred sebou dlhú cestu,“ rezolútne ukončí ďalšiu debatu.
Predavačka so sčotom v Sťopovom obchode (zdroj: Marcel Rebro)
Druhá svetová vojna nebola. Bola len Veľká vlastenecká. A ja som biely jednorožec.
Sťopa má milú manželku. Volajme ju Lena. Lena pečie najlepšie blinčiky v celom Rusku. Vždy keď vie, že prídem nachystá ich kopu, vysokú hádam tridsať centimetrov. A ja ich všetky s radosťou zjem, namazané džemom z brusnikov. Lena má len dva zlozvyky. Prvý je, že si myslí, že keď nebudem mať v izbe kde spím 30 stupňov, do rána neprežijem. Zbytočne jej ja aj Sťopa vysvetľujeme, že v Neneckom stane, kde spávam keď nie som u nich, je v noci bežne 10-15 pod nulou. A že keď sa noci musíme strážiť stádo pred vlkmi, nocujeme v tundre aj pri -30. Som „hosť z Európy“ a ona sa musí postarať o moje pohodlie.
Z druhého zlozvyku ma hlava bolí viac. Doslovne. Len čo ráno vstane, zapne televíziu a vypne ju, až keď ide spať. A celý, celučičký deň, v tej telke idú správy. Televízia hučiaca celý deň je inak taká ruská norma. V každej domácnosti. Záchod majú na dvore, vodu si nosia zo studne, ale telka musí byť a hrať celý deň. Väčšinou správy. Ruské správy. Vymývanie mozgov. Zlý, zlý západ, ktorý chce zničiť Rusko aj so všetkými jeho ideálmi. Západ, ktorý zabudol, ako slávna Červená armáda oslobodila celý svet od nacizmu vo Veľkej vlasteneckej vojne. Nie v 2. svetovej vojne. Taký pojem v Rusku nepoznajú. Bola len Veľká vlastenecká a žiadna iná. V každej dedine, mestečku je dodnes „Sovietska ulica“. Na domoch sú bežne červené hviezdy. Ich počet znamená, koľko chlapov z domu odišlo bojovať proti fašizmu a už sa nevrátilo.
Počet hviezd znamená počet chlapov z domu, ktorí padli vo Veľkej vlasteneckej vojne (zdroj: Marcel Rebro)
Rusi na hrdinov nezabúdajú. Západ „zabúda“ a v Rusku si úspešne budujú syndróm kolektívnej sebaľútosti. A na sebaľútosť poznajú Rusi účinný liek. Vodku. Lenže čim viac vodky, tým viac sebaľútosti. Nekonečný kruh z ktorého sa nedá vystúpiť. Teda dá. Do hrobu. Preto je muž nad 50 rokov, tam na severe, niečo ako biely jednorožec. „Prosím ťa, keď sa ťa pýtajú na vek, neodpovedaj. Alebo to nejak zahovor. Buď ti neuveria, alebo nepochopia,“ povedala mi raz jedna ruská kamarátka.
Zradca z Googlu
Raz som sa Sťopu spýtal, prečo nepozerajú niečo iné ako ruské správy. Veď majú internet a vedia si „naladiť“ čokoľvek.
„A načo? Veď máme viac ak 100 kanálov a z toho cez 30 spravodajských. Máme si z čoho vyberať,“ začuduje sa úprimne mojej otázke.
„Áno. Máte 30 spravodajských kanálov, ale všetky sú ruské a opakujú do kola stále to isté,“ skúšam opatrne.
„Ale ja neviem po anglicky. Nerozumel by som aj tak nič,“ oponuje.
„Tak nemusíš pozerať televíziu cez internet, môžeš si niečo prečítať. Ukážem ti ako si na tablete nájdeš renomované svetové spravodajské weby.“
„Nerozumieš? Neviem po anglicky. Ani počúvať ani čítať,“ opakuje Sťopa.
„Tak si to môžeš nechať preložiť do ruštiny. Napríklad cez Google translátor. Poď ukážem ti …“
„A Google vynašiel kto?“ nedá sa Sťopa. „Američania.“ odpovedá si sám. „Ako potom môžem vedieť, že to prekladá správne?“ Sťopa sa cíti na koni.
„A vieš o tom, že jeden zo zakladateľov Googlu, Segej Brin, je Rus a narodil sa v Moskve?“ vraciam úder a mám pocit, že to je víťazný smeč. Priskoro.
„No a? Aj v Rusku sú zradcovia!“ končí môj kamarát Sťopa debatu. Šach-mat. Minimálne v ruskom svete.
Ruský svet je za dverami
Momentálne medzi nami a „ruským mirom“ stoja nezlomní obrancovia Ukrajiny. Snažíme sa im pomáhať. A pomôcť môže každý. Napríklad podporou niektorej z našich aktuálnych kampaní na platforme DONIO:
Ďakujem za Ukrajinu!
Marcel (ročník 1968)
PS : strávil som v Rusku určite viac času ako 96,86% putinofilov. Mám v Rusku veľa priateľov. Dobrých priateľov. Menovať nemôžem, mali by problémy. Nemyslím si, že celé Rusko, celý ruský národ je zlý. Zlý je systém, ktorý je tam už desaťročia zavedený. V tejto sérii spomienok a úvah poukazujem na animozity s ktorými som sa v Rusku stretol. Viem, že podobné veci by sa dali nájsť aj v iných krajinách. Tie ale aktuálne neohrozujú civilizovaný svet, tak ako Rusko.
Pri návrate z tundry, kúsok za dedinou kde žije Sťopa. Rok 2020
