Rusov pri postupe na Mykolajiv zastavila sieť zavlažovacích kanálov, ktorú nemali zakreslenú v mapách
Keď sa vraciame od Galiny Ivanovny, pýtam sa Ivana ako to myslela, keď vravela, že je polovičný Rus. „Som z rusky hovoriacej rodiny, napriek tomu, že sme zo západnej Ukrajiny. Moja matka je z Ruska, ale od 17 rokov žila na Ukrajine. Môj otec sa narodil a vyrastal na Ukrajine. Doma medzi sebou sme sa vždy rozprávali po rusky, ale celá naša rodina vedela plynule aj ukrajinský jazyk,“ vysvetľuje Ivan. „A v škole si s ruštinou problém nemal?“ vyzvedám. „Študoval som na ukrajinskej škole a na vojenskej akadémii tiež boli všetky predmety v ukrajinčine. Za 40 rokov života na Ukrajine som sa nikdy nestretol s problémom s ruským jazykom. Ovládam rovnako dobre ukrajinský aj ruský jazyk a komunikujem vždy s partnerom v jeho jazyku. Historicky ľudia mojej generácie na Ukrajine vedia po rusky, keďže sme žili v Sovietskom zväze. Mladší ľudia sa v ruštine učia a komunikujú. Síce z roka na rok menej, ale všetci jej rozumieme.,“ odpovedá.
„Lenže u nás na Slovensku veľa ľudí hovorí, že používať ruštinu na Ukrajine je teraz nevhodné. Aj mňa na to upozorňovali,“ oponujem. „Teraz sa my na Ukrajine snažíme zbaviť všetkého ruského, vrátane ruského jazyka, len preto, že Rusi zaútočili na našu zem, obsadili naše územie a zabíjajú našich ľudí,“ reaguje Ivan. „Myslel si rašisti, nie Rusi,“ snažím sa ho opraviť. „Ale áno. Galina má v mnohom pravdu. Nie sú všetci Rusi zlí. Lenže ja som vojak a teraz prichádzam do kontaktu len s Rusmi čo ma chcú zabiť,“ ukončuje debatu Ivan.
Ivan u Galiny Ivanovny (zdroj: Marcel Rebro)
Ivan je pohraničník. Keď ruská armáda vo februári 2022 zaútočila, stáli proti nej na len príslušníci pohraničnej stráže vyzbrojení pechotnou výzbrojou. „Mali sme automaty (pušky) a ľahké mínomety. Proti nám sa valili tanky a obrnené transportéry. Museli sme ustupovať. Ak by sme ostali na pozíciách, pobili by nás do jedného bez výraznejších strát. Bola by to zbytočná smrť,“ opisuje úvodné dni bojov. „Rusi získali Cherson v podstate bez boja a postupovali ďalej na Mykolaiv a Odessu. Rovinatá, poľnohospodárska oblasť nepredstavovala pre ťažkú techniku žiaden problém a nám neposkytovala možnosť vybudovať si obranné postavenie,“ pokračuje.
Ukrajinský vojak s ľahkým guľometom RPK74 na obrannej pozícii (zdroj: Marcel Rebro)
Pýtam sa, ako potom zastavili ruský postup. Čakali na posily alebo na zbrane zo západu? „Ale kdeže. Pomohli nám poľnohospodári,“ odpovedá s úsmevom. „Poľnohospodári? Ako?“ nechápem. „Rusi postupovali podľa starých máp zo sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa na Ukrajine toho pomerne veľa zmenilo. Na poliach medzi Chersonom a Mykolaivom vznikla sieť zavlažovacích kanálov tiahnúcich sa zo severu na juh. Kanálov širokých skoro 4 a hlbokých 2 metre. A tieto Rusi na mapách nemali. Presunuli sme sa za tieto kanály, napustili ich vodou, zničili prístupové cesty cez kanály a zakopali sa. Pre ťažkú techniku predstavovali kanály neprekonateľnú ‘prírodnú‘ prekážku,“ vysvetľuje Ivan.
Zameriavanie 82mm mínometu pred paľbou (zdroj: Marcel Rebro)
„Potom stačilo mínometmi a delostrelectvom kontrolovať pokusy o výstavbu provizórnych premostení. A keď sme získali HIMARSy, začali sme úspešne likvidovať aj prístupové cesty pre zásobovanie prvosledových jednotiek. Bez dodávok sa Rusom úplne rozpadla logistika. Nemali čím strieľať, nemali čo jesť, nemali čím kúriť. Zásobovacie trasy boli dlhé a zraniteľné. A viedli cez pre Rusov nepriateľské územie. Územie plné partizánov. Tí buď priamo útočili na zásobovacia konvoje, alebo posielali údaje o ich polohe a potom to už bolo na našom delostrelectve a raketometoch. Za nami stála celá krajina s perfektne organizovanými dobrovoľníkmi. Veď s tým si sa už stretol. Takže Rusom neostalo nakoniec nič iné, len sa ‘takticky preskupiť’ až za Dneper. A verím že v tejto taktike budú pokračovať, až kým nebude oslobodená celá Ukrajina”.
