Viem, znie to znova trochu ako z finále Miss mokré tričko. Lenže ja si ten mier naozaj želám.
Presne pred rokom som napísal, že vojna a smrť sa stali súčasťou môjho života. Že na Slovensku počítame vojnu v Ukrajine na roky a dni, kým ja si prechádzam fotografie v telefóne a počítam mŕtvych kamarátov.
Prešiel ďalší rok. Mier nemáme. A mŕtvych kamarátov mám viac.
Niektorým už nikdy nenapíšem. Pri iných stále tŕpnem, keď odošlem správu a čakám, či sa objavia dve kvačky. Či je správa doručená. Či príde aspoň stručné „++“. Lebo aj dve obyčajné znamienka niekedy znamenajú strašne veľa: Som nažive.
Volám sa Marcel. Dnes mám 58 rokov a za posledné roky som videl a zažil veci, ktoré som nikdy nechcel vidieť ani zažiť. Veci, ktoré sa nedajú odfotografovať tak, aby človek, ktorý tam nebol, naozaj pochopil, čo znamenajú. Niekedy považujem za malý zázrak, že som sa dožil ďalších narodenín.
Volám sa Marcel. Dnes mám 58 rokov a už vlastne ani neviem, kde je pre mňa „tu“ a kde „tam“. Či chodím do Ukrajiny a vraciam sa na Slovensko, alebo či som tu, v Ukrajine, a na Slovensko iba odchádzam. Kus môjho života zostal tam, kus je tu. Moja duša je niekde medzi tým. Roztrhaná a rozbitá tým, čo som videl, čo som zažil, a najmä ľuďmi, ktorých som cestou stratil.
Napriek tomu sem chodím znova. Nie preto, že by som mal rád vojnu. Nenávidím ju.
Chodím sem preto, aby ju raz nemuseli vidieť a zažiť moji synovia. Aby ju nemuseli vidieť a zažiť synovia a dcéry mojich kamarátov. Aby sme nemuseli našim deťom raz vysvetľovať, prečo sme sa pozerali inam, keď ešte bolo komu pomôcť.
Keď sa kamarátov na fronte pýtame, čo potrebujú, odpovede sa za ten rok veľmi nezmenili.
„Drony. Prineste s Janou drony. Aspoň jeden. Najlepšie s termokamerou.“
Volám sa Marcel. Dnes mám 58 rokov a mier je stále v nedohľadne. Ale nádej som nestratil. Václav Havel povedal, že nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.
Volám sa Marcel. Dnes mám 58 rokov a tento rok si želám niečo aj pre seba. Aby sme sa s Jankou vrátili živí a zdraví. Už je vlastne jedno, či z „tam“ sem, alebo z „tu“ tam. Kdekoľvek je dnes pre nás domov.
Pretože by som ešte chcel zažiť aj celkom obyčajné veci. Chcel by som raz kočíkovať svoje vnúčatá. Vidieť svojich synov žiť život, v ktorom vojna nebude samozrejmosťou. Dožiť sa času, keď nebudem pri každej správe kamarátovi čakať, či sa objavia dve kvačky.
Dovtedy budeme robiť to, čo vieme.
Volám sa Marcel. Dnes mám 58 rokov a na svoje narodeniny chcem poslať kamarátom, ktorí dnes bojujú aj za našu slobodu, ďalší prieskumný dron.
Ak mi chcete dať darček, pomôžte mi ho kúpiť.
ĎAKUJEM!
Marcel, ročník 1968
