Presúvame sa zničenou krajinou smerom k frontovej línii

Mykolajiv

Mykolajiv je oblastné centrum s počtom obyvateľov asi ako Bratislava. Mesto bolo od začiatku ruskej ofenzívy pravidelným terčom ruských náletov raketami a dronmi. Najznámejším je útok z 29. marca 2022. Ruská raketa vtedy zasiahla budovu oblastného úradu. K ruinám budovy je vstup len na špeciálne povolenie. Nás sprevádza Angelika, ktorá v čase útoku sedela v kancelárii, vzdialenej pár metrov od epicentra výbuchu. Jej šéf – krajský guvernér Vitalij Kim mal kanceláriu priamo v mieste dopadu. V deň útoku sa našťastie cestou do práce zdržal a to mu zachránilo život. Takéto šťastie však nemalo 12 ďalších civilných zamestnancov úradu, ktorí pri útoku zahynuli. Vrcholoví predstavitelia oblastnej administratívy dodnes sídla z bezpečnostných dôvodov na utajenom mieste.

Fotografie budovy akoby rozťatej bleskom som už videl predtým. Ale až keď stojím pred ňou, uvedomujem si v plnej miere tú hrôzu. Časť budovy pri jednom zo schodísk chýba. Zo stien visia kusy betónu. Pýtame sa Angeliky, či môžeme ísť aj do budovy. „Môžete, len si dávajte pozor. Je to tam nebezpečné“. Na otázku či nejde s nami krúti hlavou „Ja som rada že som z toho miesta unikla živá a zdravá. Už tam nikdy nevkročím,“ odpovedá. Vyrážame teda sami. Opatrne. S Borisom ideme hore po nepoškodenom pravom schodisku. Nazeráme do opustených kancelárií. Tie na vzdialenej strane sú pomerne zachovalé, bližšie k ľavému schodisku sú zdemolované a zničené tlakovou vlnou. V jednej z kancelárií je nástenný kalendár. Dátum ukazuje deň, keď na tomto mieste zastal čas.

Momentálne je v meste pomerne bezpečne. K frontovej línii tvorenej riekou Dneper je to vzdušnou čiarou viac ako 50 kilometrov. Dosť na to, aby útočiace rakety a drony mohla identifikovať a zničiť ukrajinská protivzdušná obrana. Priamo v centre mesta sa nachádza rovnomenný hotel a obchodné centrum Mykolajiv. Hotel je v prevádzke, obchodné centrum už nie. Zasiahla ho ruská raketa. Hlavný vchod neexistuje a miesto neho sa používa pôvodne únikové schodište na boku. Je to zvláštny pocit ubytovať sa v budove, polovica ktorej chýba a trosky sú popadané na chodníku. Veľa iných možností ale nie je a cena je tiež dobrá. A dokonca tu majú aj pár izieb s teplou vodou. Berieme si s Garikom poslednú z nich. Že má manželskú posteľ nevadí. A že našu kúpeľňu budú používať kolegovia z izieb bez tejto vymoženosti zvládneme tiež.

Schevcenkove

Pri výjazde z Mykolajivu do Chersonu je posledná funkčná pumpa. Dopĺňame naftu, kupujeme nejaké zásoby. Chcem si dať svoj obľúbený WOG Burger ale pani za pultom len s úsmevom krčí plecami. Majú hot-dog. Veľký alebo malý, kurací alebo bravčový. Pýtam sa či sú párky aspoň čerstvé. Pani za pultom s úsmevom krčí s plecami a odpovedá, že z mrazničky ich vybral včera, takže sú ešte čerstvé. Dávam si teda hot-dog, len s kečupom. Majonézu riskovať nechcem. Žalúdočné problémy sú asi to posledné, po čom by som teraz túžil.

Ako sa presúvame ďalej na východ, krajina sa zrazu mení. Popri ceste je stále viac zničených a viditeľne rozbombardovaných budov. Opustené čerpacie stanice, prázdne priemyselné areály. Všetko naokolo je zaprášené, len málokde vidíme známky života. Bezútešný pohľad na zničenú a spustošenú krajinu. Zvieram volant tak až dostávam do rúk kŕče a zhlboka dýcham. V aute je ticho. Aj moji parťáci nemo pozerajú z okien. „Svine. Pozri čo spravili s našou zemou,“ preruší ťaživé ticho Boris. Mám pocit ako keby sme sa ocitli v nejako post apokalyptickom filme. Keď zastavíme pri jednej z opustených púmp, vybieha nám v ústrety len osamelý a zúbožený pes. Z cesty fotíme zničené domy.

Zničená benzínová pumpa  (zdroj: Marcel Rebro)

Keď chcem ísť bližšie, parťáci ma zastavia. „Počkaj, skontrolujem aká je to zóna,“ vraví Saša a kliká do mobilu. „Neviem to nájsť, radšej tam nelez“. Poslušne sa vraciam do auta. Pri prejazde ďalšou zničenou dedinou zaregistrujem pohyb. „Chlapi, len zídem autom na vedľajšiu cestu a prejdem po ulici rovnobežnou s hlavnou. Aha takto,“ ukazujem na navigáciu a nečakajúc na odpoveď odbočujem do dediny.

Vitajte v Schevcenkove (zdroj: Marcel Rebro)

Po pár metroch sa moje očakávanie potvrdzuje. V jednom z dvorov je starší pán a čosi opravuje. Zastavujem auto, beriem foťáky a kráčam za ním. „Dobrý deň. Ja som Marcel. Som fotograf, žurnalista zo Slovenska. Môžem na chvíľku?“ nadväzujem kontakt. Prichádzajú aj kolegovia pán nás pozýva do dvora. Volá sa Sergej. Jeho hospodárstvo zasiahli postupne tri rakety. Postupne. Najskôr dve čo mu zničili maštaľ a auto zaparkované pred domom. Auto nedostalo priamy zásah, ale tlakovaná vlna z neho spravila nepoužiteľný vrak. Rusi ustúpili on sa vrátil a začal opravovať. Potom prišiel ďalší útok. Raketa dopadla za dom. Zničila strechu a časť domu. Teraz býva v menej poškodenej časti domu. Nič neopravuje. „A načo? Nemá to zmysel,“ vraví rezignovane. „Veď neviem či nepriletí ďalšia raketa. Je to ako život na vulkáne“. Otváram mapovú aplikáciu aby som si poznačil názov dediny. Neviem ho nájsť a tak si ukladám POI s názvom „Život na Vulkáne“.

Sergei nás pozýva k sebe domov. Teda to toho čo z jeho domu ostalo (zdroj: Marcel Rebro)

Sergej a jeho dom „na vulkáne“ (zdroj: Marcel Rebro)

Na ulici stoji zničená dodávka. „Novú som kúpil. Na cenu sa ani nepýtajte. A pozrite ako mi ju Rusi raketou vylepšili,“ hovorí Seregej potichu. Oči sa mu lesknú, utiera si nos rukávom a odvráti sa od nás. Aby sme nevideli …

Sergej ukazuje jeho auto „vytunené“ ruskou raketou (zdroj: Marcel Rebro)

Rozlúčime sa so Seregjom a kráčame po ulici ďalej. Aj v ďalšom z dvorov je život. Staršia pani. Volá sa Lena a má 68 rokov. Bez toho aby sme sa niečo pýtali nás pozýva do dvora. Najskôr však zaženie veľkého vlčiaka čo nás s brechotom víta. „Pred zlodejmi ma ochráni. Pre raketami nie. Ale mali sme šťastie. Jedna nám padla sem dozadu na záhradu,“ vedie nás pani za dom. V ruke má paličku, ktorou nám všetko ukazuje. „Dom ostal nezasiahnutý, len okná nám vybilo,“ pokračuje. „Zato susedia také šťastie nemali. Aha pozrite. Priamy zásah. Raketa z Gradu,“ ukazuje paličkou na trosky susedného domou. „Môžeme tam ísť?“ pýtam sa. „Veď choďte. Raketa tam už vybuchla a míny tu nie sú. Ja ostanem tu. Lebo ma odfotíte, bude to v novinách a čo si suseda pomyslí? Že som je behala po pozemku, kým ona bola preč?“ odpovedá s vážnou tvárou. „A ako viete že to bola raketa z Gradu?“ vyzvedám. Pani mi nepripadá ako špecialista na zbraňové systémy. „Lebo tu Rusi používali hlavne tie hnusné raketomety. Za vojny ich volali ‘Stalinove varhany‘, viete?“. Viem. Videl som ich vo filmoch. Títo ľudia to zažili na vlastnej koži. „Ak chcete vidieť ako taká raketa vyzerá, hentam pred domom, za cestou, je jedna nevybuchnutá. Ukážem vám ju,“ neveriaco pozerám na pani, ale tá už cupitá cez cestu. Sú tam odstavené poľnohospodárske stroje – pluh, brány, sejacia mašina. A medzi nimi zapichnutá palica s kusom igelitu na konci. „Tuto, ako je tá palica,“ smeruje nás Lena svojim ukazovátkom. A naozaj. Zo zeme trčí zadná časť nevybuchnutej munície. Nie som si istý či je to 122mm raketa z Gradu. Chýbajú trysky a stabilizačné krídelká. Skôr to tipujem na submuníciu z kazetovej bomby. Aj uhol dopadu zodpovedá skôr tomuto typu, ale je to jedno. Pani mala šťastie, že to minulo jej dom.

Pani Lena nám ukazuje zničený dom jej susedov (zdroj: Marcel Rebro)

Prechádza okolo nás ďalší sused. „Fotíte čo nám tu narobili?“ pýta sa bez pozdravu. „Len foťte. Keby Zelensky súhlasil s podmienkami nebola by žiadna vojna. A keby sa naša armáda nezakopala za dedinou ani Rusi by nás neostreľovali,“ šomrajúc si popod nos pokračuje ďalej. Lena pokrčí ramenami a pozrie na mňa. „Každá dedina má svojho duraka. My ho máme na každej ulici“. Radšej sa jej nesnažím vysvetľovať, aké percento „durakov“ máme podľa prieskumov verejnej mienky u nás.

Smer frontová línia

Nasadáme do auta a pokračujeme ďalej smerom na Cherson. Pribúdajú aj kontrolné stanovištia – „blok posty“. Už nestačí len zamávať z okienka press kartou. Vojaci na každom dôkladne kontrolujú naše doklady aj náklad ktorý vezieme. V Odese sme vyložili len časť a navyše Boris priložil ďalšie veci – hlavne pár fliaš motorového oleja. Vybártroval ho za fotenie pre nejakú firmu a teraz ho vezie obrancom Chersonu . Keď sa vojakovi na jednom zo stanovíšť pri pohľade na olej rozžiaria oči, Boris bez váhania vyberá jednu z fliaš a dáva mu ju. „To nie je úplatok. To je pomoc,“ odpovedá na moju nevyslovenú otázku. Chápavo prikyvujem. Rozumiem mu. Vojaci na blok postoch sú ustrojení zvláštne. Nejednotne ako nejaká domobrana a nie regulárna armáda. Spoznávam britské, nemecké, francúzske a dokonca aj naše maskáče. Pokombinované s rôznymi inými odevnými a taktickými doplnkami. Prilby, nosiče plátov, sumky od najrôznejších výrobcov. Vyzbrojení sú zbraňami na báze ruského Kalašnikova, ale tiež rôznymi modelmi. Od krátkych AKS-74, cez klasické AK-47 a AKM až po ľahké guľomety RPK a RPKS. Plechové zásobníky na strelivo 7,62×39 sa striedajú s bakelitovými 5,45×39. To musí byť logistická nočná mora. Aj ich autá sú rôznorodé. Väčšinou civilné, často so zahraničnými ŠPZ-kami. Pýtam sa na to kamarátov. „Neboli sme na ruský útok pripravení. Rusi síce stále hrozili ale nikto neveril, že naozaj zaútočia. Boli sme nastavení na úroveň konfliktu na Donbase a v Luhansku. Keď začala na jar 2022 ofenzíva, boli sme naozaj zaskočení. Napriek tomu že rôzni analytici na to upozorňovali. Nikto im neveril. Nechcel veriť. A tak je naša armáda je vystrojená tým čo sa narýchlo zohnalo a zháňa. Väčšinou od dobrovoľníkov a darcov zo zahraničia ako ste vy. Aj autá nám sem vozia zo zahraničia“ znie odpoveď.

Na poslednom blok poste pred vstupom do Chersonskej oblasti je kontrola obzvlášť dôkladná. Vojaci sa neuspokoja len s našimi dokladmi. Veliteľ stanovišťa volá press oficierovi v Chersone a overuje si naše doklady, mená a povolenie vstupu do oblasti. Pred dvoma týždňami sa podmienky pre pôsobenie novinárov na Ukrajine veľmi sprísnili. Dôvod bol jednoduchý – pod novinárskym krytím pôsobilo na Ukrajinskej strane frontu ruskí spravodajcovia a poskytovali nepriateľovi cenné informácie. Preto sa oblasti pri frontovej línii rozdelili na tri zóny : zelenú, žltú a červenú. V zelenej môžu novinári pôsobiť úplne voľne. V žltej len v sprievode press oficiera a do červenej je vstup bez špeciálneho povolenia zakázaný. A Cherson je celý červeno-žltý. Náš dôstojník potvrdzuje, že sme nahlásení a má s nami dohodnuté stretnutie a tak prechádzame ja posledným stanovišťom. Sme na fronte!