Vchádzam do reštaurácie. Rozhliadam sa po voľnom mieste. Pohľadom sa stretávam so sympatickou, asi 30 ročnou, čašníčkou. Usmejem sa. „Čo pre vás môžem spraviť?“ pýta sa po anglicky, s výrazným ruským prízvukom. „Ako viete, že som cudzinec?“ odpovedám otázkou. Po rusky samozrejme. „Nesklopili ste zrak, pri pohľade do očí. Ste sebavedomý. Takto sa Rus nespráva. Možno mafián,“ vysvetľuje už po rusky. „A ako viete, že nie som mafián?“ som zvedavý. „Mafiáni nechodia do reštaurácie v turistických topánkach a kapsáčoch,“ smeje sa.
Čerdak je asi najvychytenejšia reštaurácia v Archangeľsku. Nachádza sa na najvyššom poschodí nákupného centra Europark a dostať sa do nej bez rezervácie je cez víkend večer takmer nemožné. Niežeby som trávil víkendové večery v Rusku na diskotékach, ale raz sme tu s parťákom Paťom trávili čas, čakaním na nočný let do Moskvy. Rovnako je to aj dnes. Pred obedom som sa vrátil z tundry, kde som bol s kočovnými pastiermi sobov – Nencami a lietadlo mi letí až zajtra. Reštaurácia je zatiaľ skoro prázdna, vyberám si miesto pri okne.
„Zatiaľ je tu voľno, ale na večer je to rezervované,“ informuje ma čašníčka. Pýtam sa, či majú niečo ešte voľné na večer. Ukazuje mi stôl pri vchode na toalety. Beriem ho. Objednávam si, hostí je naozaj málo, čašníčka vyzvedá, odkiaľ som a čo tu robím. Vravím, že som turista. „Nerobte si zo mňa srandu. V zime sem turisti nechodia,“ smeje sa. „No dobre. Bol som hore, na Kanine. Za Nencami. Som fotograf,“ priznávam farbu. „V Neneckom autonómnom? Na území pohanov? Tak tam už vôbec nikto nechodí. Určite nie dobrovoľne,“ pozerá na mňa pochybovačne. „No vidíte. A ja tam chodím a úplne dobrovoľne. Toto bola tretia zima, čo som s nim kočoval. Napisal som o Nencoch aj knihu,“ odpovedám. „Kočovali ste s Nencami? Maladec! Ja som Naďa,“ podáva mi ruku. Pri zoznamovaní si hľadíme do očí. Ako Európania. Naďa je z dediny Vorontsovo v Krasnojarskej oblasti. Ďaleko na severe a aj dosť ďaleko na východe.
Poobede sa motám po meste, pokúšam sa fotiť streetky. Slnko zapadá skoro a tak znovu mierim do Čerdaku. Už je plno, hrá hudba. Naďa ma víta širokým úsmevom a usádza ma k môjmu stolu. Zjem večeru, objednávam si čaj, vyberám notebook a začínam upravovať fotky. Po chvíli prichádza k môjmu stolu mladá dáma. Nahodená blondína s umelými mihalnicami. „Nechceš tancovať?“ pýta sa? Namiesto odpovede sa usmejem a vytiahnem spod stola nohy obuté v ťažkých topánkach. Pokrčí ramenami a odchádza. Neprejde ani desať minút a prichádza ďalšia. Keď sa situácia opakuje tretí krát, mávam na Naďu. Pýtam sa, či je normálne, aby ženy chodili pozývať do tanca muža. Cudzieho muža.
„Jasne že to je normálne. Keď je v hre normálny chlap,“ usmieva sa záhadne. Nechápem. Nie som predsa žiaden Alain Delon. „Nemusíš byť Alain Delon. Celkom stačí, že si slušne oblečený a popíjaš čaj,“ odpovedá. „A to naozaj stačí?“ pochybujem. „Nájsť tu na severe normálneho chlapa, čo nepije je skoro nemožné. A to je nič proti tomu, odkiaľ som prišla ja. Chlapi tam poznajú len tri veci … vodku, televíziu a sex. A sex, len keď nie sú tak ožratí, že nemôžu. Potom im stačí aj zbiť ženu. Alebo sa pobiť navzájom. A sem tam zájdu na poľovačku alebo na rybačku,“ úsmev sa jej vytráca z tváre. „Tak to je päť vecí. No a poľovačka a rybačka sú aktivity na čerstvom vzduchu,“ snažím sa byť vtipný. „Jáj. Je rozdiel ísť na poľovačku a ísť loviť. Ísť na poľovačku, znamená, že ideš s partiou chlapov na poľovnícku chatu a pijete tam spolu. To isté je ísť na rybačku a chytať ryby. Keď chlap ide na rybačku, zbytočne sa tešíš, že bude ryba na večeru,“ vysvetľuje. Prikyvujem, že rozumiem. Chcem odviesť tému iným smerom a tak sa pýtam, čím sa tam u nich bavia ženy. „Nechodia na poľovačku, ani na rybačku,“ odvrkne a odchádza obsluhovať.
Pri mojom stole sa vystriedajú s ponukou na tanec ďalšie dve slečny. Topánky spoľahlivo fungujú. Až na poslednú. Tá len pokrčí ramenami a vraví „Tak tanec vynecháme a môžeme ísť rovno ku mne“. Zmätene na ňu hľadím, Naďa pri vedľajšom stole sa škerí. „Vidíš, mala som pravdu. Si výzva,“ doberá si ma keď ohrdnutá dáma odchádza. „Ale táto … to bola …“ hľadám vhodné slovo. „Šľapka? Ale kdeže. Len žena, čo hľadá vhodného otca pre svoje dieťa,“ odvetí Naďa. „Ale ja sa nechystám ženiť. A som starý. Veď by som jej mohol byť otcom,“ krútim hlavou. „Veď ona ťa ani nechce za muža. Teda aj by chcela a vek nehrá rolu. Ale nerobí si ilúzie. Chce hlavne otca pre svoje dieťa. Ty nie si kandidát na ženícha. Si len kandidát na otca, s dobrým genetickým fondom. Vitaj v ruskej svete,“ necháva ma samého, nech to všetko spracujem.
Momentálne medzi nami a „ruským mirom“ stoja nezlomní obrancovia Ukrajiny. Snažíme sa im pomáhať. A pomôcť môže každý. Napríklad podporou niektorej z našich aktuálnych kampaní na platforme DONIO:
Ďakujem za Ukrajinu!
Marcel (ročník 1968)
PS : strávil som v Rusku určite viac času ako 96,86% putinofilov. Mám v Rusku veľa priateľov. Dobrých priateľov. Menovať nemôžem, mali by problémy. Nemyslím si, že celé Rusko, celý ruský národ je zlý. Zlý je systém, ktorý je tam už desaťročia zavedený. V tejto sérii spomienok a úvah poukazujem na animozity s ktorými som sa v Rusku stretol. Viem, že podobné veci by sa dali nájsť aj v iných krajinách. Tie ale aktuálne neohrozujú civilizovaný svet, tak ako Rusko.
