Niekedy si naozaj želám, aby som nebol tam kde som a aby som nerobil to čo robím.

Rusko počas vojny na Ukrajine deportovalo z Ukrajiny skoro 20 tisíc detí. Mnohé pod zámienkou „ozdravných pobytov“ na okupovanom Kryme. Najľahšími obeťami ale boli a sú deti z detských domovov. Podľa doterajších štatistík ich ruskí okupanti uniesli skoro štyri a pol tisíca.

Vladimír a „Schindlerov zoznam“

Vladimír pracoval ako riaditeľ jedného z detských domovov v Chersonskej oblasti. Hneď ako začala okupácia a deportácie detí, uvedomil si, že sa musí svojich zverencov „zbaviť“. Začal preto organizovať medzi zamestnancami a priateľmi „náhradné rodiny“ do ktorých detí umiestňoval. Okrem výroby falošných dokladov, musel vymýšľať aj krycie príbehy. Tie sa museli naučiť ako „pestúni“ tak aj deti. Lebo ťažko by sa vysvetľovalo napríklad že 26 ročná žena má sedem detí. Ale keď sú tri jej a po dve patria sestrám, čo žijú v zahraničí a sú na všetko „bumážky“ dá sa to uveriť. Len sa všetci museli držať príbehu.

Mnohé z detí následne evakuovali z okupovaného územia spolu s „rodičmi a pestúnmi“ do oblastí pod kontrolou ukrajinskej armády. Iné vyčkali v náhradných rodinách až do oslobodenia a teraz ich postupne zhromažďujú v novo organizovaných detských domovoch. Alebo ostávajú v nových rodinách. Pri evakuácii detí z okupovaných oblastí zohrali dôležitú úlohu zahraniční dobrovoľníci, ktorí utečencov prevážali.

Vladimír (v žltej veste) s deťmi so Schidne (zdroj: Boris Bukhman)

Adam a Eva z Anglicka

S Vladimírom sa stretávame v opustenej budove jednej zo škôl v Chersonskej oblasti. Škola momentálne slúži ako centrum pre zber humanitárneho materiálu. Zvážajú ho sem dobrovoľníci z celej Ukrajiny a Európy. Pred školou nás vítajú dvaja policajti – muž a žena. Usmievavá Júlia nás bude dnes sprevádzať pri rozvoze. Ešte ale musím počkať na „autobus“. O chvíľu prichádza. Dodávka s volantom na opačnej strane, britské tabuľky. Z miesta vodiča vystupuje asi tridsaťročný chlap a zdraví nás spevavou angličtinou. Nasleduje ho vysoká blondína. Na stehne má pripnutý IFAK (osobnú lekárničku).

Zoznamujeme sa. Pri pohľade na naše fotoaparáty nás dôrazne žiadajú – žiadne fotky ich auta, žiadne mená. Nepotrebujú publicitu. Kvôli bezpečnosti. Prikyvujeme že rozumieme. Volajme ich teda Adama a Eva. Pýtam sa ako dlho už pôsobia na Ukrajine. „Od začiatku vojny,“ odpovedá Eva. „Hneď ako to vypuklo, naložili sme plné auto humanitárnej pomoci a vyrazili sme pomáhať. Prvé mesiace sme vozili hlavne utečencov z Chersonu. Áno. Z Chersonu okupovaného Rusmi,“ dodáva, keď vidí naše spýtavé pohľady. „Ako cudzinci sme to mali trochu jednoduchšie. Rusi boli ku nám o málo ohľaduplnejší ako k domácim. Vozili sme aj tuto Vladimírove deti s ‘rodinami’,“ pokračuje. „Potom keď Rusi ustúpili začali sme rozvážať humanitárnu pomoc“.

Pýtam sa kde majú základňu, kde prespávajú. „Tak rôzne. Často aj v aute. Máme matrace, deky, spacáky. V zime to bolo ťažké, ale teraz je to aj celkom ‘romantika’. Založíme si táborák a sme ako na pikniku,“ smeje sa Eva. „A to ste tu celý rok? Bez prestávky?“ pýtam sa. „Úplne nie. Na Vianoce sme zašli domov. Do Anglicka,“ odpovedá Adam. „A kto vás financuje, z čoho žijete?“ vyzvedám. „Mali sme nejaké úspory, ale už sme minuli. Teraz nás podporujú rodina a priatelia. Teda ani nie tak nás, ako ľudí tu na Ukrajine. My sme len prostredníci,“ upresňuje.

Zrazu sa neďaleko od nás ozve silná rana. A hneď ďalšia. „To sú naši,“ ukľudňuje nás Vladimír. „Ale aj tak by sme mali rýchlo vypadnúť. O chvíľu môže prísť ruská odpoveď,“ dodáva Eva. Už má zjavne svoje skúsenosti. Naskakujeme do áut a vyrážame smer Schidne.

Dobrovoľníci zo Schidne. Vľavo Adam a Eva z Anglicka (zdroj: Marcel Rebro)

„Detský domov dôchodcov“ v Schidne

Cesta k dedine je poničená. Adam svoju dodávku nešetrí. Má vyššiu svetlú výšku a môže si dovoliť viac. Ja opatrne kľučkujem medzi krátermi. Po čase nám dodávka zmizne v diaľke, sledujeme len stopu zvíreného prachu. Keď prichádzame do dediny, dodávka je už obkolesená domácimi. Je to veľmi zvláštna zostava. Babičky a deti. Pár žien vo veku zodpovedajúcemu veku matiek detí. Len pár. A chlapi? Takmer žiadni. Teda zopár v dôchodkovom veku.

Výdaj humanitárnej pomoci (zdroj: Marcel Rebro)

„V dedine sú väčšinou deti s mamami a babičkami. Otcovia sú na fronte. A je tu aj veľa detí len so starými rodičmi. Opustených alebo sirôt. Ich rodičia zahynuli alebo sú nezvestní. No a je tu aj zopár mojich chovancov, ktorým som našiel náhradné rodiny, aby som ich uchránil pred násilnou deportáciou Rusmi,“ vysvetľuje Vladimír. Pred otvorenými dverami dodávky sa vytvára ľudský strapec. Vladimírova asistentka v ozname kontroluje mená, či sú v zozname adresátov pomoci. „Musíme byť pri rozdeľovaní dôslední. Vyskytlo sa veľa prípadov, keď humanitárna pomoc skončila v rukách priekupníkov a putovala priamo na čierny trh. Sú ľudské hyeny schopné profitovať aj na ľudskom nešťastí,“ pokračuje. Júlia úctivo ale dôrazne organizuje ľudí v dave. „Netlačte sa! Na každého kto je na zozname sa dostane. Len trpezlivosť,“ žiada ľudí.

Šťastné deti upaľujú domov so svojimi „úlovkami“ (zdroj: Marcel Rebro)

Otváram kufor nášho auta. Máme tam lopty, fixky, farbičky a zošity, ktorými nás vybavili naše kamarátky na Slovensku. Syn Marcel mi dal aj malú pumpu na lopty. Vyberám prvú loptu a nafukujem ju. Dávam ju chlapčekovi čo stojí opodiaľ. Nechápavo na mňa vyvaľuje očiská. „To je pre teba. Darček od priateľov zo Slovenska“. Berie si loptu. Opatrne. „A môžem si ju zobrať aj domov keď sa pohráme?“ pýta sa chlapča. „Môžeš. Jasne že môžeš. A zavolaj kamarátov. Mám ich tu viac,“ odpovedám. Prichádzajú ďalšie deti. Najskôr nesmelo. Odvykli si, že by dostávali darčeky. A určite nie od cudzieho chlapa, čo fučí od námahy pri fúkaní lôpt. Postupne sa osmeľujú. „A sú lopty aj pre dievčatá?“ pýta sa copaňa s modrými gumičkami v blond vlasoch. „Jasne že aj pre dievčatá,“ reagujem. „A keď nás ujo Saša prestane fotiť, má pre vás aj farbičky a zošity,“ snažím sa nenápadne inštruovať kamaráta. Ten pochopí a vyberá z auta ďalšie poklady.

Deti nechcú uveriť, že lopty sú naozaj ich a môžu si ich zobrať domov (zdroj: Alex Kharvat)

Mám len babku. Ale ani tá nie je moja naozajstná

Ja pumpujem, Saša rozdáva zošity. Pumpa je fakt malá, rad detí čkajúcich na pumpu sa nekončí. Poprosím Alexa, aby sme sa vystriedali. Rozdávam farbičky. Hlavne dievčatám. Chlapci radšej čakajú na lopty. Lenže lopty sa míňajú. Smutne pozerám na deti, ktorým sa neušli. A to som doma váhal, či veľký vak plný sfúknutých lôpt zo sebou vôbec trepať. Ja somár. Keby som vedel, „vysomrujem“ od Majky zo SFZ dva krát toľko. Teraz tu mám pred sebou len rad smutných detí. „Lopty už nemáme. Ale máme ešte farbičky,“ ponúkam dievčatko, čo bolo práve na rade. „Ďakujem, ja som už farbičky mám. Len som si ich odložila,“ odpovedá. „Tak zober sestre alebo bračekovi,“ vravím. „Ja nemám bračeka. Ani maminu ani ocka. Mala som … teraz mám už len babku. Ona vlastne ani nie je moja babka. Ale je ako naozajstná babka. Zobrala si ma, keď naši zomreli. Padla nám na dom bomba …,“ veľké modré oči hľadia na mňa. Nie som schopný nič povedať, v hrdle mám hrču. Idem akože niečo skontrolovať do kufra auta, aby dievčatko nevidelo moje zvlhnuté oči …

Zachraňuje ma usmievavá policajtka Júlia. Berie dievčatko na ruky. „Poďte deti. Spravíme si spoločnú fotku s ujom Marcelom,“ organizuje. „A potom ešte jednu aj s ujom Vovom. A zoberte so všetci lopty, nech je vidieť akí ste športovci,“ vydáva ďalšie pokyny. Premiestňujeme sa z miesta na miesto. Ja sa namiesto fotenia usmievam do objektívu. Usmievam sa a snažím sa vytlačiť z mysle tie veľké smutné, modré oči …

Policajtka Júlia so „svojimi“ deťmi (zdroj: Marcel Rebro)