Skaza prišla z východu. Tí čo mali možnosť pred Rusmi utiekli za hranice.

Táňa z Novohryhorivky

Táňa pracuje na pumpe. Jej vek prezrádzať nebudem. Nedávno sa vydávala. S manželom Olegom si postavil skromný domček v rodnej dedine. Kúpili si aj auto. Žiadne luxusné SUV, akosi podvedome u mnohých z nás spájané so slovným spojením „ukrajinský utečenec“. Zmohli sa na ruskú klasiku. Ale na začiatok lepšie ako nič.

Táňa mi ukazuje ich automobil a dom po zásahu jednej z častí submunície z kazetového nosiča (zdroj: Marcel Rebro)

Ich domček stojí na východnom okraji obce Novohryhorivka. A práve z tejto strany prišiel 15. marca ruský útok. Útočníci sa zastavili pred obcou, v ktorej zaujali obranné postavenie ukrajinskí obrancovia. Bránili svoje pozície v dedine až do novembra, kedy prešli do protiútoku a zahnali okupantov postupne až za Dneper, kde je frontová línia dnes.

Z domčeku Táni a Olega ostali trosky. Ich auto zhorelo. „Prvé dva dni ostreľovania sme prežili v tejto pivnici,“ hovorí Táňa. „Má zlú polohu. Je na východ. Lenže keď sme ju kopali, netušili sme, že z východu príde skaza,“ pokračuje. „Nakoniec ju aj zasiahlo granát. Rovnako ako náš dom. Ale to sme už boli na úteku. Evakuovali nás a až do odrazenia útoku sme žili u rodiny na Západnej Ukrajine. Chceli sme ísť za hranice, do Európy. Ale nemali sme ani auto ani peniaze. Boli sme šťastní, že sa máme kde zložiť. Niektorí nemali ani toľko šťastia. Babička z vedľajšieho domu odišla k dcére do Mykolaiva. Ich dom tam zasiahla raketa. Zomrela celá rodina ,“ rozpráva trpký príbeh. Oni mali naozaj šťastie. Pri úteku do bezpečia zahynul „len“ ich pes. Začínajú odznova. Vedia, že keby sa ukrajinská obrana nebola zakopala v ich dedine, nebola by táto terčom Ruských útokov a ich domček by asi stál. Ale rovnako dobre vedia, že ak by sa Ukrajinci útočníkom nepostavili, dnes by sa už nemali kam vrátiť.

„Toto nám ostalo po Ruskom bombardovaní,“ vraví Táňa (zdroj: Marcel Rebro)

Keď chlapi plačú

V ruinách domu krížom cez cestu sa chlap v strednom veku prehrabuje v tom, čo ostalo z domu. Zoznamujeme sa. Volá sa Ivan. „Žena ma poslala prezrieť dom, či tu neostali nejaké použiteľné veci,“ vysvetľuje mi. „A ostali?“ pýtam sa a hneď si uvedomujem absurdnosť svojej otázky. Ivan sa zohne k zemi, vyhrabe z trosiek zvyšky dvoch šálok. Zhlboka si vzdychne, pomaly ku mne zdvihne zrak. V jeho očiach vidím otázku, odpoveď a … slzy. Cítim sa hlúpo, neviem ako reagovať.

Ivana poslala žena pohľadať, či v zvyškoch domu neostalo niečo použiteľné (zdroj: Marcel Rebro)

Spravím jeden záber, zložím foťák a objímem ho. Cítim ako zhlboka dýcha, plecia sa mu chvejú v zadržiavaných vzlykoch. Nemôžem mu nič povedať, lebo mám v hrdle hrču. Čas zastal, stojíme tam nehybne, ako prapodivné súsošie. Ticho preruší detský hlas. „Oci, oci mám ho, našiel som ho,“ zaznie spoza domu. Obaja sa strhneme a akoby zahanbení chvíľkovou slabosťou sa od seba odvraciame. Rukávom si utieram zvlhnuté oči a vyrážam za hlasom. Desať možno dvanásťročné chlapčisko tam ťahá spod trosiek húpacieho koníka. Je to Ivanov syn Denis. Zapózuje mi s koníkom, pochválim jeho značkovú bundu. „To som dostal. Z humanity,“ reaguje.

Denis našiel v troskách svojho koníka (zdroj: Marcel Rebro)

Kuchyňa s panoramatickým výhľadom

Kúsok ďalej vynáša mladý pár trosky z rozbitého domu. Keď ma zbadajú, chlap sa poberie za dom. Spýtavo sa pozerám na ženu. „Hanbí sa. Hanbí sa za to, čo nám spravili Rusi,“ odpovedá na nevyslovenú otázku. Keď sa jej pýtam na meno odpovedá „Meno nie je dôležité. Poď sa pozrieť, niečo ti ukážem. Vždy som chcela mať kuchyňu s veľkým oknom – panoramatickým výhľadom. A aha – Rusi mi ju spravili,“ ukazuje kuchyňu s chýbajúcou prednou stenou. „A zájdi aj hentam k susede. Tá má pre zmenu kúpeľňu s výhľadom. Aj tú odfoť. Aby celý svet vedel, ako sa tu teraz máme skvele. Ako nám to tu Rusi zmodernizovali“.

„Rusi mi spravili kuchyňu s panoramatickým výhľadom“ (zdroj: Marcel Rebro)

Automatickú práčku Rusi neodniesli. Lebo je zničená (zdroj: Marcel Rebro)