Pán Blaha, zverejnili ste na svojom telegramovom kanáli video pozdrav z Moskvy. Začína opakovaním vášho známeho výroku „Rusko je krásne, Rusko je múdre, Rusko je vyspelé“. O tomto sa s vami sporiť nebudem, je to váš názor. O čom sa s vami trochu sporiť budem, je záver vášho videa. „Ako hovorievali Rusi, počas druhej svetovej vojny, keď nás zachraňovali od fašizmu, víťazstvo je na našej strane,“ tvrdíte. Môj nebohý dedo mal inú skúsenosť. Podľa neho Rusi v štyridsiatom piatom začínali konverzáciu vetou „Davaj časy!“
No ale sme predsa dospelí ľudia a nebudeme sa predsa naťahovať o slovíčka cez internety, pán Blaha, že? Dovoľte mi preto pozvať vás pre zmenu na návštevu Ukrajiny. Cestou budeme mať na debaty času dosť. Už sme na podobnú akciu pozývali aj vášho straníckeho šéfa, ale naše pozvanie žiaľ neprijal.
Napriek tomu, že pán Fico tvrdí, že v Kijive žiadna vojna nie je, uspokojil sa zatiaľ len s osobnou skúsenosťou pri návšteve prihraničného Užhorodu. Veríme, že vy ako odvážny revolucionár, nebudete mať s cestou po Ukrajine žiaden problém. Ale aby sme predišli prípadným nedorozumeniam, predkladáme vám aj návrh itinerára našej spoločnej cesty. Zameraná bude na stretnutia s ľuďmi, ktorí vám porozprávajú svoje osobné skúsenosti s „ruským mirom“.
Andrij: bili ma lebo mohli
Začneme v Odese. Navštívime rehabilitačné centrum pre zranených vojakov. Mnohí z nich boli v ruskom zajatí. O zážitkoch zo zajatia nám rozprával 27 ročný Andrij. Pri obrane v Záporožskej oblasti sa dostal so spolubojovníkmi do obkľúčenia. Po márnom boji s presilou ho Rusi zajali. V zajatí bol rok a dva mesiace. Jeho rodina sa to dozvedela po troch mesiacoch. On nevedel nič. Dni a noci sa mu zlievali v celok nekonečnej série bitiek. V dôsledku zranení chrbtice, ktoré utrpel pri mučení, mu čiastočne ochrnuli nohy. Pýtali sme sa ho, čo chceli od neho vedieť, keď ho vypočúvali. „No čo také? Som obyčajný vojak. Nič tajné ani dôležité neviem. Pýtali sa stále dokola, odkiaľ som, kde som vyrastal, kde som žil. Na moju rodinu, priateľov. A ja som dokola odpovedal,“ povedal so smutným úsmevom Andrej. Spýtal som sa prečo ho teda bili. „Prečo? To ja neviem. Asi preto, lebo mohli …“
Andrij po opakovaných bitkách v ruskom zajatí ochrnul (zdroj: Marcel Rebro)
Oľga: rok som nevidela denné svetlo
Zážitky vojakov z ruského zajatia sú hrozné. To, čo sa dialo so ženami v podobných podmienkach je horšie ako najhoršia nočná mora. Ponižovanie, mučenie, znásilňovanie – to všetko museli ženy v ruskom zajatí vytrpieť. Ale fyzické násilie nie je často to najhoršie. Porozpráva vám o tom Oľga z Mykolaiva. „Bola som zavretá skoro rok v cele bez okien. Stratila som prehľad o čase. Snažila som si robiť na stene kalendár, ale často to nebolo možné. Chcela som sa orientovať podľa jedál – raňajky, obed, večera, ale nešlo to. Dávali nám stále rovnaké jedlo. Väčšinou slabú polievku a chlieb. Tá ‚polievka‘ vyzerala ako voda po umývaní riadov. Navyše mi niekedy nechali zapnuté svetlo celé dni a inokedy ma nechali aj týždeň po tme. V kancelárii, kde sme chodili na výsluchy, bol na stene kalendár. Vždy keď sa niekto odtiaľ vrátil, vyzvedali sme aký bol na ňom deň. Najhoršie bolo čakanie na výsluch. Sedíš v tme a počuješ krik iných žien, ktoré mučia. A čakáš, kedy prídu pre teba. Normálne si želáš, aby už prišli, aby si to mala za sebou. Vraveli nám, že sa už nemáme kam vrátiť. Že Ukrajina padla a my už nikomu nechýbame. Že sme bezcenný ľudský odpad. Bolo to hrozné. Rusi sú majstri v psychologickom nátlaku a mučení. Neviem kde sa to v nich berie. Či sa takí rodia, alebo ich k tomu vychovávajú. Fakt neviem,“ povedala nám pri stretnutí v auguste.
Rok v ruskom zajatí sa nedá vymazať zo spomienok (zdroj: Marcel Rebro)
Vasiľ: ženu pri pred očami roztrhal granát z ruského tanku
Z Mykolaiva vyrazíme do Chersonu. Po ceste ale zájdeme do obce Myrne. Chceme vás tam zoznámiť s Vasiľom Sedenkom, pán Blaha. Porozpráva vám, ako sa s celou rodinou počas ruského ostreľovania skrývali v pivnici. Raz keď paľba utíchla, vyšli von. Prvý šiel zať, za ním jeho žena Aľona. Ako vyšla von, priletel granát z ruského tanku. Aľonka dostala priamy zásah. Viete si predstaviť pán Blaha ako vyzerá človek po zásahu tankom? Ak nie Vasiľ vám o tom porozpráva. Porozpráva vám, ako to čo z nej ostalo pochovali na dvore. Aj to miesto vám ukáže.
Vasiľ ukazuje fotku svojej ženy Aľony, ktorá zahynula po zásahu tankovým granátom (zdroj: Marcel Rebro)
Mamičku, ocka aj brata mi zabila Ruská bomba
Pred príchodom do Chersonu si spravíme ešte jednu malú zachádzku. Navštívime obec Schidne. Prvý krát sme ju navštívili v marci 2023. Sprevádzal nás Vladimír, ktorý pracoval ako riaditeľ jedného z detských domovov v Chersonskej oblasti. Hneď ako začala okupácia a deportácie detí, uvedomil si, že sa musí svojich zverencov „zbaviť“. Začal preto organizovať medzi zamestnancami a priateľmi „náhradné rodiny“ do ktorých deti umiestňoval. Okrem výroby falošných dokladov, musel vymýšľať aj krycie príbehy. Tie sa museli naučiť ako „pestúni“ tak aj deti. Lebo ťažko by sa vysvetľovalo napríklad že 26 ročná žena má sedem detí. Ale keď sú tri jej a po dve patria sestrám, čo žijú v zahraničí a sú na všetko „bumážky“ dá sa to uveriť. Len sa všetci museli držať príbehu. „V dedine sú väčšinou deti s mamami a babičkami. Otcovia sú na fronte. A je tu aj veľa detí len so starými rodičmi. Opustených alebo sirôt. Ich rodičia zahynuli alebo sú nezvestní. No a je tu aj zopár mojich chovancov, ktorým som našiel náhradné rodiny, aby som ich uchránil pred násilnou deportáciou Rusmi,“ povedal nám vtedy Vladimír.
Deťom sme okrem iného doniesli aj futbalové lopty, čo nám venoval SFZ. O tie bol najväčší záujem. Lopty sa rýchlo minuli a ostal len rad smutných detí. „Lopty už nemáme. Ale máme ešte farbičky,“ ponúkam dievčatko, čo bolo práve na rade. „Ďakujem, ja som už farbičky mám. Len som si ich odložila,“ odpovedá. „Tak zober sestre alebo bračekovi,“ vravím. „Nemám sestru ani brata. Ani maminu ani ocka. Všetci zomreli. Zabila ich ruská bomba. Ostala som sama s babkou. Ale nie mojou. Takou, čo si ma zobrala,“ veľké modré oči hľadia na mňa. Nie som schopný nič povedať. Hladkám ju po lícach, snažím sa zadržať slzy derúce sa do očí.
Fúkam poslednú loptu, netušiac čo ma čaká (zdroj: Alex Kharvat)
Iryna: Rusi vravia, že sú naši bratia. Čo by s nami robili, ak by nás považovali za nepriateľov
Vo vašom videu vravíte „My sme Slovania a nikdy nás neprinútia nenávidieť ruský národ“. O bratskej ruskej láske vám porozpráva Iryna z Chersonu. Navštívili sme ju dva týždne po tom, ako Rusi bratsky vyhodili do vzduchu Kachovskú priehradu. Domy v Chersone boli zatopené po strechy. Paneláky po prvé poschodie. Keď voda opadla, ľudia sa začali vracať. Z ulíc odstraňovali blato a mŕtve ryby. Blata boli plné aj domy. „Minulý rok na jar prišli Rusi. Nikto ich nevolal. Prišli nás chrániť pred neexistujúcou hrozbou. Kradli, mučili, znásilňovali. Keď ušli, začali nás bombardovať. Obytné domy, obchody – to boli ich hlavné ciele. A teraz sa nás pokúsili utopiť ako mačence,“ povedala nám vtedy so slzami v očiach. Jej syn aj z vnukom odišiel pred vojnou do v Litvy. Ona aj s manželom Vladimírom ostali. „A títo ľudia, tieto zvery, tvrdia, že sú naši bratia a záchrancovia. Nechcem si potom predstaviť, čo by s nami robili, keby nás začali považovať za nepriateľov,“ doplnil manželku Vadimír.
Iryna ukazuje dom spustošený záplavami (zdroj: Marcel Rebro)
Galina: Rusi mi dávali elektródy na jazyk
„Rusov považujeme za priateľský národ a nikdy to nebude inak,“ tvrdíte pán Blaha. V Chersone absolvujeme ešte jednu návštevu, v ktorej sa presvedčíme od tom, aký priateľský národ sú Rusi. Žije tam 71 ročná Galina Ivanovna. V roku 2014 hneď po anexii Krymu sa pridala k dobrovoľníkom pomáhajúcim Ukrajinskej armáde – hlavne pohraničníkom. Po obsadení Chersonu okupantami 27. februára sa stala členkou odboja. Základňu mali v budove priamo oproti sídlu okupačnej správy. Vyrábali molotovove koktejly, zhromažďovali materiál pre bojovníkov odboja. Dva krát ju Rusi zajali a mučili. Ukáže vám budovu, kde ju Rusi väznili. Pri našom prvom stretnutí mi rozprávala ako ju mučili elektrinou. Ukázala mi spáleniny na predlaktiach. „To bol len začiatok. Potom mi tie elektródy dávali na jazyk. A na iné miesta ale tie ti ukazovať nebudem,“ hlas sa jej zachvel, ja som mal v hrdle hrču. Mlčal som a snažil som sa zakryť slzy tlačiace sa mi do očí. „To nič chlapče. Aj ja som plakala,“ pohladila ma po líci. „Veľa som plakala, ale nič som nepovedala,“ pokračovala. Potom ale začala hovoriť o svojom dome zničenom ruskými raketami a o kvetinách ktoré v ňom mala. Hlas jej mocnel. Rozprávala ako ho zase raz bude mať plný kvetín. Ako vyženú okupantov z ich domoviny a ako celá Ukrajina zase raz rozkvitne!
Autor s Galinou Ivanovnou v Chersone (zdroj: Alex Kharvat)
Ukrajina sa nevzdáva pán Blaha
Toto bude len začiatok našej cesty. Budeme pokračovať po frontovej línii ďalej na Záporožie a Donbas, kde sa stretneme s nezlomnými obrancami Ukrajiny. Ďalšie podrobnosti ešte doladíme.
„Odmietame posielať zbrane na Ukrajinu,“ vravíte vo vašom pozdrave z Moskvy. Našťastie vyspelé krajiny Európskej únie, v ktorej parlamente mimochodom sedíte, majú iný názor. A iný názor majú aj vaši stranícki kolegovia. Zbrane na Ukrajinu síce posielať odmietajú, ale s ich predajom Ukrajine problém nemajú. „Business before pleasure,“ ako sa vraví medzi ľavicovými revolucionármi, že pán Blaha? „Nechceme, aby naše deti umierali v jadrovej vojne,“ zaznelo ďalej vo vašom videu, pán Blaha. Ukrajina jadrové zbrane nemá. Má ich ale Rusko. Ale vaše milované Rusko by ich predsa nepoužilo na svojich bratov. A my sme ich bratia, alebo nie?
Každopádne skôr ako vyrazíme, môžete ukázať že ste človek s veľkým Č a môžete prispieť na niektorú z našich humanitárnych zbierok:
- Sedem dní bez vojny pre deti, ktorým Putinovi vojaci zabili ockov
- Vianoce pre deti z Nikopolu, z ktorého si ruskí dronisti spravili cvičný polygón
- Turnikety na zastavenie masívneho krvácania
Alebo ak by ste si to rozmysleli, môžete pomôcť aj ukrajinským bratom Slovanom na bojisku. Zabezpečujeme pre nich:
Ďakujeme za bratskú Ukrajinu a tešíme sa na spoločnú cestu!
