Od dronov majú obyvatelia relatívny kľud, len keď je „dobré počasie“: dážď so snehom, nízka oblačnosť a hmla.
S Maxom sme sa zoznámili v „Naberežnom rajóne“ v Nikopole. Kedysi tu bola najkrajšia časť mesta s plážami pri „Kachovskom mori“´, ako miestni nazývajú priehradu Kachovka. „Rusi z nášho rajónu spravili peklo na zemi. Najskôr vyhodili do vzduchu priehradný múr a zmizla voda. Naše more sa premenilo na bačorinu plnú trstiny a blata. Potom si na druhej strane zriadili základňu a trénujú na nás – delostrelci a dronisti. Niekedy si na náš rajón prídu zastrieľať aj salvové raketomety – grady. Chápete to? Ženy, deti, starci, civilné autá, autobusy … všetko jedno. Pre Rusa je to len cieľ,“ vysvetľuje nám cestou do obchodu.
Max má 57 rokov a v dome žije sám. Manželka aj s deťmi ušli pred vojnou do Nemecka. On „stráži“ dom. Prednedávnom mu Rusi zničili strechu. „Na opravu mi prispel miestny úrad. Našťastie sa nachádzam v zóne, kde má zmysel to opravovať. Hentam, o ulicu ďalej, za kopčekom, bijú každý deň. Tam už nikto nežije a ani sa nič neopravuje. Tam ale nechoďte. Aj keď je dnes dobré počasie, delostrelci trénujú.“ Dobré počasie v Nikopole znamená, že padá dážď so snehom, je nízka oblačnosť a hmla. Dobré preto, lebo v takomto počasí lieta menej dronov.
„Keď je pekne a slniečko, lietajú stále. To ani nemôžeš vyjsť na ulicu poprechádzať sa bez toho, aby si riskoval, že to bude tvoja posledná prechádzka,“ dopĺňa ho pani Ľudmila z domu oproti. Jej suseda si nedala povedať a šla počas slnečného dňa hrabať lístie. „Trafil ju dron a na mieste zabil. Tuto, ako bola kedysi škola, sa to stalo,“ ukazuje pani Ľudmila.
Pani Ľudmila využíva, že nelietajú drony, a ide vyhodiť odpad (zdroj: Marcel Rebro)
Bez Maxa by sme miestny obchod nenašli. Žiadna tabuľa, žiadne označenie, zadebnené okná. „Domáci vedia, kde je obchod, cudzinci sem nechodia a Rusi vedieť nemusia. Lebo oni radi pustia dron alebo raketu na miesto, kde môže byť viac ľudí,“ vraví nám predavačka Táňa, kým chystá kávy a čaj. Kávy pre Maxa a nás, čaj pre seba. Všetko dokopy za 40 hrivien. Jedno euro.
Hotové nápoje si berieme pred obchod a bavíme sa o živote v meste. Popod nohy sa nám stále motajú štyri psíky. Sú to Tánini najvernejší zákazníci. Vedia, že v predajni potravín sa pre ne nájde vždy niečo pod zub. Zrazu sa psíci strhnú a začnú škrabať na dvere. „Rýchlo do obchodu, letí dron,“ ženie nás Táňa do bezpečia. „Psy už poznajú zvuk dronu a vedia, že to je nebezpečenstvo. Fungujú lepšie ako vojenské radary. Sú to naše psy včasnej výstrahy,“ dodáva s úsmevom.
Predsedníčka miestnej samosprávy, tiež Ľudmila, nám chce ukázať nábrežnú oblasť, kde pred dvoma dňami ruské delostrelectvo zničilo v rámci tréningu bývalú budovu banky. Od zámeru nás odrádzajú sirény, ohlasujúce vzdušný útok.
Prechádzku s predsedníčkou miestnej samosprávy prerušili sirény (zdroj: Marcel Rebro)
Ale ani sirény však nedokážu neodradiť dobrovoľníkov z cirkevného centra, aby spolu s nami vyrazili rozdávať darčeky deťom. Darčeky, ktoré sme mohli zabezpečiť vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska. Do Vianoc ešte pár dní ostáva, a tak je ešte stále čas spraviť trochu dobra.
https://donio.sk/posli-vianoce
Dnešná dávka vianočných darčekov je prichystaná na expedovanie (zdroj: Marcel Rebro)
Čo neminieme na darčeky, použijeme na organizáciu tábora pre deti z Nikopolu. Už máme dohodnutý aj termín a miesto: 10.-16. februára v mestečku Kryvopillya na západnej Ukrajine.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Roznášame darčeky deťom v meste (zdroj: Jana Čavojská)