Ruského „brata Slovana“ spoznáš tak, že ťa okradne pri prvej príležitosti
V roku 1999 som sa, ako člen slovenskej reprezentácie, zúčastnil majstrovstiev sveta v parašutizme v Austrálskej Corowe. Každá výprava (národný tím) mala na letisku vyhradený jeden stan, zariadený naozaj základným vybavením – dva stoly, hádam tucet stoličiek. Stany sú vždy zoradené abecedne – podľa názvu krajín a tak ten náš susedil s ruským. Dorazili sme na miesto konania v predstihu a tak keď prišli naši susedia, už sme boli „vybalení“. „Bratia Slovania, sme takí šťastní, že sme tu takto pekne pri sebe,“ vrúcne sa s nami zvítal tréner ruskej Zbornej. Náš kameraman Roko jeho „Братья Cлавяне“ pochopil ako „Bratislaváci“ a začal hneď vysvetľovať, že nie všetci sme z hlavného mesta, že on je „ze Senice“ a Alex je „z Píšťan“. Zasmiali sme sa, poobjímali, kamarátsky pobuchnátovali po chrbtoch. Veď sme bratia – Slovania.
Ruská výprava bola početná. Súťažili v oboch disciplínach – skupinová akrobacia štvor aj osem členných družstiev (4-way, 8-way). Plus mali so sebou ďalší podporný personál – tréner, asistent, fyzioterapeut, psychológ, baliči padákov, funkcionár. Naša zostava bola oproti ním naozaj skromná – štyria súťažiaci, jeden náhradník a kameraman. Kým my sme sa v našom stane pohodlne rozložili, Rusi sa v stane trochu tlačili a závistlivo poškuľovali po našich neobsadených stoličkách. „Bratia Slovania, nebude vám vadiť, keď si od vás požičiame nejaké stoličky? Nás je veľa a vás …“ poprosil nás slušne tréner. Pozreli sme na seba, prikývli hlavami. Nenecháme predsa bratov váľať sa po zemi, keď mi máme sedenie navyše. Presunuli sme teda pred ich stan zo desať našich stoličiek. „A stoly vám treba dva?“ pokračoval tréner. Pozreli sme na seba, pokrčili ramenami. Jeden nám predsa bude stačiť. Veď sme bratia – Slovania.
Začal prvý súťažný deň. Rusi mali na rozdiel od nás medailové ambície – hlavne v osmičkách. Pred dvoma rokmi v Turecku skončili druhí – za Američanmi. Naozaj veľmi túžili po zlate. Hlavne večne zamračený „psychológ“, zjavne nominovaný na súťaž politbyrom. Prvý deň sa im darilo a tak sme sa lúčili v dobrej a družnej nálade. Veď sme bratia – Slovania.
Druhý deň sme sa zdržali a prišli sme na letisko trochu neskôr. Rusi už boli rozložení a chystali sa na pozemný nácvik zoskokov. Otvoríme náš stan a …. zíva na nás prázdnotou. Ani len jedna stolička. Pozrieme vedľa na bratov – vyvaľujú sa pri štyroch stoloch a majú cez dvadsať stoličiek. Nechápavo krútime hlavami. „Neviete náhodou, kde je náš stôl a stoličky?“ pýta sa slušne Juraj, náš kapitán a tréner v jednej osobe. Rusi sa tvária, že nepočujú, alebo že nerozumejú. „Náš stôl a stoličky! Neviete kde sú?“ zvyšuje Juraj hlas. „Nevieme. Asi vám ich niekto zobral,“ odpovedá s kľudom Angličana jeden z Rusov. „Musíte si na svoje veci dávať lepší pozor. Nie sme tu všetci svoji,“ dopĺňa ho ďalší brat – Slovan.
Boj o zlato bol tuhý. Ruský tréner po každom úspešnom zoskoku motivoval svojich zverencov sto dolárovými bankovkami, ktoré im rozdával hneď ako pristávali. Nie sto rubľovými. Sto dolárovými. Keď potrebuješ ruského brata Slovana povzbudiť, reaguje na kapitalistickú menu. Nepomohlo to. Naši „ruskí bratia“ v ten rok zlato nezískali. Obhájili ho Američania. Fandili sme im aj my. Napriek tomu, že to nie sú naši bratia – Slovania.
Neviem ako vy, ale ja „bratov Rusov“ za susedov nechcem. Momentálne medzi nami a nimi stoja nezlomní obrancovia Ukrajiny. Snažíme sa im pomáhať. A pomôcť môže každý. Napríklad podporou niektorej z našich aktuálnych kampaní na platforme DONIO.
