„Русский мир“ sa dá preložiť ako ruský mier alebo ruský svet. Čo chcú dosiahnuť Rusi?
Dobré ráno pán Fico. Verím že sa máte fajn a užívate si zaslúžené paušálne náhradu. My si tu zatiaľ užívame výlet po Donbase. Škoda že ste nešli s nami. Isto by sa vám páčilo. Je tu krásne. Len dni aj mestečká mi splývajú do stále silnejšieho pocitu. Vtieravého pocitu, ktorý si nechcem pripustiť, bránim sa mu. Poznám tie mestečká všetky po mene – Kostyantynivka, Toreck, Niu-York, Slavjansk, Kramatorsk, Pokrovsk, Izium, Lyman, Chasiv Yar. Viem ich nájsť na mape. Viem ako sa dostať z najrýchlejšie z jedného do druhého. Viem kde sú blok posty. Viem kde a ako sa v nich ubytovať. Viem kde sú fungujúce pumpy, kde obchody, kde sa dá najesť. Ale aj tak mi splývajú do jednej šmuhy. Šedej ničoty. Sčasti je to aktuálnym počasím. Zima ustupuje, je vlhko, sychravo, hmla, na rozbitých cestách blato. Je to priemyselná oblasť a tie mestečká nepatrili k najkrajším asi ani pred vojnou.
Silnejší je však iný spoločný menovateľ. Rozstrieľané domy, paneláky. Zadebnené okná vyľudnených bytoviek. Vrecia s pieskom pred otvorenými benzínovými pumpami, nemocnicami, obchodmi. Vo väčšine panelákov nikto nebýva, lebo nie je voda, elektrika, plyn. Fungujúce reštaurácie majú zatemnené okná, postŕhané pútače. Majitelia nechcú, aby bolo rozpoznateľné, že sú otvorené. Neboja sa zákazníkov. Boja sa ruských bômb. Lebo otvorená reštaurácia či obchod znamená koncentráciu ľudí. Civilisti poutekali, takže vojakov. A koncentrácia vojakov je vďačným terčom pre nepriateľa.
Človek znalý situácie spozná otvorené reštaurácie len podľa špinavých offroadov zaparkovaných v okolí. Na autách sú emblémy ZSU, alebo len jednouché kríže z technickej pásky. Znak že patria vojakom. Nie armáde, vojakom. Väčšina z nich si ich kúpila za vlastné, alebo im ich doviezli dobrovoľníci zo zahraničia.
Vnútri sedia muži v uniformách. Majú voľno. Štandardná rotácia je šesť dní na línii, tri dni odpočinku v tyle. V dedine pár kilometrov od frontu. Tí šťastnejší dostanú vychádzku a idú do mesta. V mestečkách sa prenajímajú „hodinové“ byty – na 3, 4, 5 hodín. Majitelia inzerujú „vymoženosti“ ako teplá voda, elektrika, kúrenie. Za 400-500 hrivien si vojak prenajme priestor, kde sa môže okúpať, vyprať si. Kúpi si pár hodín normality. Ak má vychádzku na dlhšie a má dostatočný rozpočet, môže si dopriať aj noc v meste. Tí muži v reštaurácii sú unavení a vyčerpaní. Mnohým z nich onedlho vyprší dvoj ročná doba ku ktorej sa zaviazali. Je jedno či ako dobrovoľníci alebo odvedenci. Mali by ich vymeniť. Mali. Lenže ako ich môžeme vymeniť, keď nemajú ako doplniť mŕtvych a zranených?
Oni sú unavení ja mám smútok v duši. Lebo im nemôžeme pomôcť tak ako by sme chceli. Veliteľ vo veku môjho syna nám bedávno povedal, že má posledný dron Mavic na riadenie paľby. Keď mu ho dajú dole, ostane „slepý“. Lebo sme vo vojne dronov. Drony ovládajú bojisko. Používajú sa na prieskum, zhadzovanie granátov ale aj materiálu pre vlastných. Samostatná kategória sú kamikadze FPV drony. Tie sú síce najúčinnejšie ale logicky sa míňajú najrýchlejšie. Viem, že v kufri auta máme posledné dva drony. Pre konkrétnych adresátov. Už včera som mal nutkanie jeden z nich nechať medikom. Dnes ráno to bolo rovnako. Vieme, že dva drony nerozdelíme medzi štyri jednotky. Ani medzi päť, šesť, či osem. Lebo vieme, že to isté budeme ešte počuť veľakrát. Keď sme sa raz spýtali jedného z operátorov vzdušnej rozviedky, koľko dronov by potrebovali, povedal že všetky. A keď nie všetky, tak aspoň milión.
A spolu so smútkom v duši, mám v hlave ten nepríjemný pocit. Má stále jasnejšie kontúry. „Novohryhorivka bola dedina. Ale bola moderná dedina. Mali sme vodovod. Aj splachovacie záchody. Rusi ju obrátili na svoj obraz. Spravili z nej ruskú dedinu kdesi na ďalekom východe. Keby nás dobyli, cítili sa tu ako doma,“ povedal mi minulý rok mi Oleg, z ktorého Rusi spravili zo dňa na deň bezdomovca.
Zrazu viem ten pocit, tú obavu, sformulovať úplne jasne. Je to „Русский мир“. Dá sa to preložiť ako „ruský mier“, ale aj ako „ruský svet“. A ruský svet je z čoho mám strach. Ukrajinci bojujú nielen za vlastnú slobodu, ale za to aby „ruský svet“ nepohltil a nezničil ten náš. Musíme im pomáhať. Pán Fico, vy tvrdíte, že v „Kijive vojna nie je“. Predseda parlamentu vás opravil, že „V Kijive sú sem tam nejaké nálety“. Ostatný nálet bol tento týždeň. Výsledkom sú mŕtvi a zranení civilisti. To je ten „Русский мир“. To je to čo chcete, páni Fico a Pellegriny? Lebo ja nie! A verím, že žiadny súdny človek nie. Naši priatelia na Slovensku pôjdu dnes znovu do ulíc. A my budeme tu v Ukrajine pomáhať. Pomáhať a vysvetľovať, že nie sme ako náš premiér Fico. Že nechceme „Русский мир“.
